Červen 2013

Bad memories..

26. června 2013 v 23:59 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
*There's just too much that time cannot erase*

Sú veci, ktoré tu nikdy nebudem môcť napísať o mne a o L., sú príliš vážne, príliš osobné, aby som mohla, ale stalo sa toho oveľa viac..zažili sme si dosť veľa vecí. Spomínam na ten januarový večer, keď som sa cítila mŕtva, keď som necítila nič, keď som sa zľakla. A on tam bol a robil si žarty, ako obvykle, z veci tak vážnej. Nemala som to urobiť, mala som sa na to vyspať, nemala som mu povedať, že je koniec, viem, že som mu zlomila vtedy srdce, hoc som to ďalší deň oľutovala a on ma vzal späť, ale vyhadzoval mi to na oči aj v deň nášho skutočného rozchodu, hoc ďalší deň mi povedal, že to nie je ten dôvod, že len v tom nechcel byť sám, nechcel byť ten zlý. Ale ja som aj tak vedela, že aj to bol ten dôvod. Ja som ho fakt nechcela nechať, ale bála som sa. Bola som vystrašená, hlavou mi prebehli všetky tie scenáre ako to hovorím našim..a ten nasledujúci mesiac..a vtedy, keď začal byť vystrašený aj on, ale niečo v nás sa aj tešilo. Ja neviem..nepochopíte, nech si myslíte čokoľvek, je to trošku zložitejšie, ale nakoniec to dopadlo dobre. A to nie je jediné..vtedy, keď mi nadával do všetkého do čoho sa dalo, vtedy, keď som zabrdala do jeho minulosti, z ktorej som bola tiež vystrašená, tie otázky, tá vážnosť, zimomriavky, ale nechala som to tak, milovala som ho, no ten tieň jeho spomienok tam bol vždy..rovnako ako ten môj, keď musel znášať moje stavy, psychické problémy, ktoré sa vracali..a nakoniec to čo mi povedal pri našom rozchode, to čo som si pomyslela toľkokrát a tušila to a ako som opakovala "nie, nie ty, je to hlúposť, mýlia sa, klameš."


...Niekedy to nie je len rozchode, o tom, že človeka milujete nech sa stane čokoľvek, ale aj o tom, že s ním prežijete veci, ktoré sa dejú len vo filmoch, v knihách. Na ani jednu z tých vecí som nebola pripravená. Malé dievčatko nedokáže zvládnuť takú lásku, tie veci..A on to dokázal zabudnúť, všetko. To čo sme spolu prežili, doslova prežili a že mi povedal veci, ktoré iným nie. Len mne a vedela som, že ho to ničí rovnako, že kdesi v ňom je zlomený tým všetkým. Obaja máme minulosť, zlé, nepekné spomienky..a tieto veci vie málo ľudí, veľmi málo ľudí, lebo keď o tom hovorím, tak to ožíva, ako príšera, tie zlé veci. A bojím sa oňho..Občas sa naňho nedokážem hnevať, čo mi urobiť, nie po tom čím všetkým si v živote prešiel. On si nepripúšťa ľudí k telu, lebo je zraniteľný, lebo zažil čo zažil..Či si to prifarboval? Nie. Myslela som si, že to všetko dokážeme zniesť, že to všetko nás posilní, že láska zahojí tie rany..a preto tak bolí, keď s ním píšem, lebo je to pretvárka o tom ako je nám dobre. Nepochopíte ani jednu vec, ktorá sa nám stala, ani jednu, no potrebovala som to tu napísať, aspoň v tých heslách. Kiežby som svoju prvú lásku prežila tak ako sa má, prechádzky v parku, prvé bozky a nie strach a preplakané noci..Kiežby...

Mám pocit, že tento článok nemal nikdy vzniknúť..Fuck.

Ďakujem a hlboký nádych..

25. června 2013 v 19:51 | Miss X |  Jaskyňa pocitov

Trošku sa hanbím, trošku dosť, viete, za ten včerajší článok, že som zas vyznela ako totálna rula. Že znova ma ovládlo to niečo v mojom vnútri, tá bolesť a to všetko. Mrzí ma to a chcem vám veľmi poďakovať, ale fakt veľmi, neviete si ani predstaviť čo tie vaše komentáre pre mňa znamenajú a ten pocit, že v tom nie som sama, že všetci máme nejaký svoj príbeh, svoju bolesť a spomienky. Ďakujem. Proste, každý raz máme svoje chvíle, však?

Dnes som zažila zvláštnu vec, ale viem, že to tak nejaká vyššia moc chcela, aby som to pocítila, aby som sa trošku vzchopila. Viete, nemá sa špehovať na internete, ale ja HO občas špehujem, ale nie na pokeci a facebooku (hoc aj tam), ale na inom portáli, kde stále nechal naše spoločné fotky, čo už ich mohol zmazať, ale nie to som chcela..pridal niečo ako status s textom "už sú to tri mesiace..oholiť sa?" a tak som si čítala komenty a dal tam svoju fotku. Keď som ju otvorila, hm, zľakla som sa? Ja som tam môjho chlapčeka nevidela. Bol to niekto cudzí. Na začiatku nášho vzťahu mal dlhšie vlasy, ale kvôli mne sa ostrihal, vedel, že takto sa mi páči viac a stále sa holil..a teraz? Bezdomovec. Vlasatý, zarastený, akoby mal tridsať, nie dvadsať. Prestal o seba starať. Aj to jeho pitie. Keď sme boli spolu neopíjal sa toľko, lebo vedel, že ma tým sklame, po rozchode mal týždenný chlastací turnus, to isté teraz o víkendoch, fajčí a je totálne..za sukňami, veď viete..Čo sa to stalo? Za tie tri mesiace? Kde sa stratil človek, ktorého som milovala?
A potom mi to celé došlo, už nič nie je ako vtedy, všetko je preč, obaja sme sa zmenili a už nás nespája nič, len spoločné spomienky. Ľúbim ho aj naďalej, ale keď sa dívam na tú fotku, je to iné. Divné. Neviem čo to je, ale ja ho tam už nevidím a hoc to bolí, nejaká moja časť začala o trošku viac dýchať..hoc keď sa zahľadím, tak cítim nehu, lásku, niekde hlboko vidím môjho L.,..to viete, nezmizne to z minúty na minútu. Zvláštne je, že ho aj ľutujem. Má smutný život, hoc sa tvári aký je happy, že robí teraz cez víkend doma žúr so vším všudy. Nech, ja mu to prajem, ak je šťastný...


A čo sa týka toho prespatia uňho, už si tým nie som taká istá, ale vidieť by som ho videla rada, hoc on len na stretko nepristane, myslím si..Tak uvidím čo bude, je to ešte mesiac. Ak naši pôjdu na dovolenku, on bude sám a všetko bude tak ako má a ja uvidím, že mi život ukazuje smer, voľnú cestu, že to mám urobiť, tak pôjdem. Síce, chcem? Neviem už. Chcem. Stále ho milujem.
Teraz mám pre zmenu jednu z tých chvíľ, keď mám pocit, že ho mám totálne na háku a je to z časti preč. Už takých chvíľ bolo..a potom sa to vrátilo s ešte väčšou silou, lebo som si to všetko nahovorila, aby sa mi uľavilo. Áno, z časti zas len kecám, lebo som okej, z časti vo mne stále toho žije príliš mnoho. A viem, že to ešte neskončilo, že ešte prelejem nejaké tie slzy, lebo zabudnúť sa nedá a hojenie je proces zdĺhavý...Ak sa raz znova stretneme, ak sa naše životy raz znova majú spojiť, tak sa tak stane, bez ale..Čas ukáže, život napovie, osud rozhodne..

Ešte raz, jedno veľké ďakujem, vám všetkým. Nemyslela som si, že keď odídem z tamtého blogu tak budem šťastnejšia, ale som, tu sa cítim lepšia, tu som našla ozajstný domov. Ďakujem.

EDIT (20:32)..klamem samu seba? V playliste sa mi pustila presmutne krásna pesnička a mne zovrelo hrdlo. Zbadala som, že odignoroval moju poslednú správu. Zrazu cítim, že nič nie je ok. Ale verím, zhlboka dýcham..a prepnem to, nesmiem si nič pripúšťať, premýšľať a spomínať. Proste nesmiem.

Please don't leave me alone..

24. června 2013 v 16:33 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
When I'm alone, I think. When I'm think, I remember.
When I'm remember, I feel pain. When I feel pain, I cry.
When I cry, I can't stop.
Please don't leave me alone


Ani neviem ako to teraz začalo. Veď..už mi bolo dobre, veď..toto som necítila už dlho. Žeby tým, že som sa začala zas hrabať v spomienkach? Zas ho riešiť? Neviem, ale znova plačem a preklínam svoje oči, že budú červené a moji rodičia čoskoro prídu domov. Oni už ani nevedia kto L. bol a od toho rozchodu som ho aj prestala spomínať, som pred nimi šťastná, nemajú dôvod podozrievať ma, ale oni ani netušia kto je ich dievčatko, že som vyrástla, že trpím..Že potrebujem objatie, také to, ktoré by povedalo všetko, ale oni sú rodičia, nechápu to..
Prečo to tak bolí? Čítať to? Prečo som v tú chvíľu bola na facebooku a mne zrazu skrstlo v tej zabednej hlave, že si prečítam staré konverzácie? Prečo? A potom to už nešlo zastaviť. Tá bezcmocnosť, tá bolesť, melancholia za tými slovami. Milujem ťa 6 dní pred rozchodom, ľúbim ťa 2 dni pred pohrebom mojej babky...november, január, február, október..slová, smajlíky, pocity..chvíle, to čo už nevrátim. Píšeme si aj teraz, ale dá sa to porovnávať? Až teraz mi došlo o čo je to iné. Je to nútené, je to..na hovno. Už to nie sú tie správy dlhé ako toaletný papier, spontánne, úprimne..teraz si dávame pozor na každé slovo..nebudem tam chodiť, už mu neodpíšem, pár dní, týždňov..



Viete včera ten článok, však? Zavolal ma k sebe prespať, keď bude sám aj ja budem doma sama. Viem, že ma využíva a vie, že sa nechám, ale ja strašne chcem. Zažiť to čo som predtým nemala, variť si spolu, pozrieť film, ísť do krčmy s jeho kamarátmi..znova vidieť jeho úsmev, pohľad, zisiť či v nich niečo ostalo..Veď ja si už ani neviem vybaviť jeho hlas! A ak nepôjdem, budem mať ešte možnosť? Prečo nebýva tu kde ja? Prečo ho s bolesťou na srdci občas nemôžem aspoň stretnúť, aby som videla, že sa má dobre? A stojí mi to zato, ísť k nemu prespať? Zradiť rodičov, ktorí keď mi na to prídu, tak mi už nikdy veriť nebudú? Lebo už som klamala. Keď som sa s ním na začiatku stretávala. Odpustili, ale odpustili by toto? Nie. A ja nechcem byť ich dievčatko, z ktorej sa stalo toto. To čím som teraz. To čo zo mňa spravil on.
Stále počúvam, že som mladučká, život pred sebou, že bol prvý a preto to tak bolí. Bullshit. Bolí to, lebo som ho milovala! A milujem! A viem, že už nikdy to nebude rovnaké, že už nikdy nebudeme spolu, ale tie pocity..tá láska a spomienky. A to prespatie, tá malinká nádej, že uvidím to po čom túžim. Že to nebola len ilúzia, že ma mal naozaj rád. Tak prečo prestal?



Nechal ma 16.marca..už je to dlho, ale ja som znova na začiatku a akokoľvek sa snažím, tak sa to vracia s tou istou presnosťou a silou. A ja si pripadám tak hlúpa a naivná, keď vidím, že on je v pohode a na mňa totálne serie. Že nikdy nezistí, ako mi je teraz..Hh, keď toto všetko píšem mám deja vu..Nepíšem podobné somariny už od marca? Dokola to isté, moja preber sa, bo zle dopadneš! Nerob chyby, nenič si život!!
A vy mi strašne pomáhate, hovoríte mi svoje boliestky a snažíte sa mi byť oporou a ja som tak staršne nevďačná, že sa sama stále topím a kúpem v sebaľútosti, veď sa dejú horšie veci nie? Dejú, ale ja cítim teraz práve toto.
Nemal ma postaviť pred tamto rozhodnutie, nemal to urobiť, nemal mi dať nádej, nemal ma pozývať..nemal ma zraniť..Nikdy. Prečo je takýto? Prečo som sa nemohla zaľúbiť do menej komplikovaného chlapca? Ale doňho? Do môjho Chlapčeka? Chýba mi to, chýba mi hovoriť mu môj chlapček, chýba mi jeho Mojko. Áno, závidím všetkým tým šťastným párikom, lebo majú to, čo som ja stratila. Vlastnou vinou. nemala som naňho tlačiť, urážať sa, nemala som urobiť tie chyby. A on by ma teraz možno miloval, možno..?
Chcem spať, zaspať a dlho sa nezobudiť, až keď budem mať o 5 rokov viac a bude to všetko preč. A bude navždy preč z môjho života, ale..chcem ho poslať preč z môjho života? Nechcem, nemôžem..bojím sa, bojím sa stratiť s ním aj ten kamarátsky kontakt, bojím sa, že sa mu raz niečo stane a ja sa o tom nedozviem, bojím sa že zabudne..
Ok, treba sa pozbierať..nechcem vás týmto dokolečka zaťažovať, baví to ešte niekoho? Baví niekoho stále ma utešovať? Nie. Cítim sa sebecká, cítim sa byť na príťaž, cítim sa byť nemilovanou, nepochopenou, najhoršou dcérou.. Pohŕdam sama sebou, som piča. Fakt sa tak občas cítim. (Občas?) A viem, že to nie je len jeho vina, ale moja. Mojej povahy, vždy som bola psychicky labilná, vždy som mala tie problémy. Vedel to, nevadilo mu to, ľúbil svojho blaxonka, ale potom som mu začala liezť na nervy..Viete čo? Niekedy chcem, túžim po tom, aby bol znovu 29.august 2012 a ja som nesedela na pokeci, aby som sa tam nikdy nebola prihlásila, aby som ho nikdy nebola spoznala, aby som s ním nikdy na rande nešla. Teraz by som bola šťastnejšia..

Túžby a rozhodnutia..

23. června 2013 v 16:29 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Poznáte ten pocit, keď sa v duchu modlíte za niečo, čo viete, že nie je správne? Že ak by sa to splnilo prinieslo by to so sebou aj mnoho zlého, mnoho riskovania, že sklamete svojich blízkych..že budete nútení klamať, snovať lži, ktoré tak neznášate, že budete znova cítiť tú guču vo vašom žalúdku, len pre tých pár hodín, ktoré vám prinesú šťastie..Lebo akokoľvek sa snažíte, predstierate úsmev, chodíte von sa zabávať a ľudia aj zabudli, že ste niečo bolestivé prežili, tak vo vnútri cítite prázdnotu? To prázdne miesto, ktoré sa vo vašich myšlienkach už nikdy nenaplní? To miesto, kde ste mali srdce, ale ON si ho vzal a teraz je to srdce aj ON preč. A vy ste sa s tým ešte nezmierili, ale už ani o tom nehovoríte, lebo cítite, že to ľudia už ani nechcú počúvať, že už im leziete na nervy..a tak sa hráte na šťastných, len v noci vám po lícach stekajú slzy..A keď čítate ako je váš najlepší kamarát šťastný, že našiel svoju lásku, prajete mu to, tešíte sa, no niečo vo vašom vnútri plače a kričí, je mu smutno, že prečo práve ono zažilo tú bolesť, že sa zamilovalo do človeka, ktorému na vás nezaléži, len tak..inač.. A vy ho stále ľúbite akokoľvek sa snažíte s tým prestať, akokoľvek sa bránite myšlienkam na nádej, nejde to..A to ako predstierate, že ste kamaráti, že hh, je to všetko preč a vy ste v poriadku..
Ale zrazu príde niečo, čo vám dá nádej byť chvíľu šťastnými. Deň, pár hodín, minút, sekúnd..okamihy, ktoré ste si v hlave prehrali snáď tisíckrát a stratili nádej, že ich aj raz zažijete, hlavne po tom..konci..Chcete to, srdce piští, túžba vami lomcuje, ale ak to urobíte stratíte samých seba..Budete šťastní, ale čo potom? Až sa zas vrátite domov, ľahnete si do postele a budete znova tam kde ste boli a ešte ďalej od vyliečenia? Stojí vám to za to? Za tie ostré črepiny, na ktorých sa odráža dúha?


Ale sami viete, že šťastní ste neboli už príliš dlho, pár mesiacov a ešte dlho nebudete a ak to urobíte, tak opäť pocítite šťastie, spokojnosť, pocit, že sa môže stať čokoľvek a vy to zvládnete, ale už to nebude rovnaké ako predtým. Nechcete zradiť seba, rodičov, že zradite ich dôveruje a prakticky utečiete, ale..
Ale to šťastie je aj napriek tomu tak vzdialené, nič nie je isté, do cesty sa stáva príliš mnoho vecí, cítite, že sa to nestane, že aj napriek tomu, či sa rozhodnete tak či onak, nie je šanca.. a vám z toho pukne srdce, no vo vnútri sa tešíte, že bolo rozhodnuté za vás, utešujete sa vedomím, že to tak malo byť..to vaše zbabelé ja sa raduje, ale srdiečku je zasa nahovno, lebo chcelo, tešilo sa na JEHO úsmev..


Ale..čo ak sa to stane? Čo ak budete stáť pred tým rozhodnutím a všetko zlé vám cúvne z cesty? Čo ak jediné čo bude treba urobiť bude sadnúť na bus a zhlboka sa nadýchnuť, čo potom? Budete dostatočne silní, to urobiť? Ak viete, že vám to môže zničiť tak veľa..že vaše klamstvo zlyhá..
Občas človek stojí pred rozhodnutím, či urobiť veci správne, alebo ich urobiť ľahko, urobiť to, čo chcete, po čom túžite..ale život nie je o tom čo chcete, ale čo smiete, čo vám kážu rodičia, spoločnosť, čo káže morálka, čo káže Boh..ale čo to, čo káže vaše srdce?
Veríme na osud, no občas vieme, že si šťastie tvoríme sami, svojimi rozhodnutiami..a bojíme sa, bojíme sa, že sa nerozhodneme správne a do smrti budeme ľutovať..ale ja nechcem veľa, chcem byť len šťastná, aspoň na chvíľu, aj keby to bola len ilúzia..

Som žena snov..neznášam nakupovanie..

20. června 2013 v 14:03 | Miss X |  Život môj každodenný

Už som doma od dvanástej a čerpám sily na dnešné behanie po obchodoch. Neznášam to, ale musím..Ráno som bezradne stála pred skriňou a skúšala kraťasy, sukne, šaty..polka mi bola staršne veľká, ako z reklamy na prípravok na chudnutie, že pred a po. A to ešte len minulé leto mi mama kupovala nové veci, kedže som v tej dobe pribrala. A odvtedy som schudla 8 kíl. Len tak. Ako som chodila s L., tak som nejako chudla, ani neviem ako. Pritom jem jak slon :D Ale teraz musím ísť kvôli tomu na nákupy. A tiež si kúpiť nejaké topánky. Mám 6 párov topánok. 3 páry botasiek, jedne na opätku čo v nich vydržím dve minúty, balerínky a žabky. Takže na leto mám len tie balerínky a žabky. V balerínkach mi je horúco nohu a žabky ma strašne nahryzli. Pre mňa je obuv peklo. Mám divnú nohu. Potrebujem vždy medzičíslo a také je ťažko zohnať. Mám chudú a dlhú nohu. Pre mňa je skúšanie topánok peklo. To isté platí pre rifle. Nehnevajte sa, baby, ktoré ste vysoké, ale ja keď prídem do obchodu tak mám pocit, že svet žije len pre žirafy. Každé rifle, ktoré si kúpim mi mama skracuje a potom to vyzerá odporne, lebo keď sa skrátia tak sa rozšíria, nie sú také pekné obtiahnuté. Takým pekne vysokým dievčatám môžem ja len tíško závidieť. Pri mojej výške 153 cm je mi dlhé prakticky všetko. Pri tom v takom čiňáku by som to nečakala. Azijati sú nízki, nie?


Och a podprsenky? Mám pocit, že taká čo by mi sadla ešte nevyrobili. Niežeby som mala divný obvod či veľkosť košíčkov, čistý priemer, ale mňa každé hyrzú, tiskajú, sú veľké aj keď číslovanie je správne. Pre mňa je kabínka jak vstup do pekla. Potím sa a nadávam, hlavne v zime, keď mám na sebe asi tisíc kúskov oblečenia, ktoré treba vyyliekať. A viete čo je najhoršie? Nakupovať sama. Keď vám nemá kto poradiť či doniesť väčšie/menšie číslo. Vtedy sa proste musíte obliecť a ísť si poň sama.
Tiež neznášam značkové obchody. Nakupné centrá. Tie vysvietené, vyvoňané obchody s oblečením jak pre klonov. Ale tie ceny. Panebože. Nikdy sa nebudem hanbiť za to, že nakupujem rada v sekáčoch. Sú tam originálne, lacné a super kúsky, ktoré nekupíte v žiadnom New Yorkeri.
A keď to tu tak všetko píšem, tak ešte menej sa mi dnes niekam chce ísť :D Ale je pravda, že rada nakupujem sprostosti. Potraviny ♥, knihy, hračky, bižutériu. To môžem :) Darčeky pre ostatných. Oblečenie a obuv?? Nie, len to nie. Nie na mňa. Lebo som malá a divná a výrobcovia nemyslia na malé a divné babenky. A nepoznajú môj vkus :D Lebo tá dnešná móda sa mi vôbec nepáči..Napr. keď som si raz skúšala v obchodnom centre tričko, veľkosť XS, a bolo nechutne obrovské. Týmto mám v dnešnej dobe po chlebe :D Že sa mi nepáčia vyťahané veľké veci...Hm..a ako tak premýšľam, tak nemám plavky. Všetky čo mám a skúšala som ich, tak mi spodný diel padá. Krása. Tak budem na kúpalisku pobehovať dole bez :D:D
Tak a teraz čakám na tie pozvania na rande od chalanov :D Je veľmi málo dievčat, ktoré neradi nakupujú a ja som jednou z nich, som mimoň v ženskom svete, mehehe :D a pritom som rovnaká ako všetky ženy :P

New beginning..

19. června 2013 v 20:31 | Miss X |  Jaskyňa pocitov


Začiatky vždy boli a budú ťažké. Je ťažké za sebou nechať niečo, čo vás robilo šťastnými dlhú dobu, roky. Je ťažké začínať od nuly, od základov, keď už ste mali postavený celý dom. Je ťažké postaviť sa tvárou k realite a priznať si, že niečo zomrelo, že už to tak ďalej nejde. Že niečo občas musí skončiť a niečo nové sa zrodiť. A tak sa zrodil tento blog. Pri tom minulom som urobila veľa chýb a bude mi za ním úprimne smutno, ale musela som..Dospela som, musel so mnou dospieť aj môj svet. Svet mojich sĺz aj úsmevov. A som tu, z popola k nebu. Som fénix?? Premýšľam či začať blbými frázami vítania, veď vy baby moje, ktorými túto svoju novú adresu dám, ma veľmi dobre poznáte a viete ako to bolo, prečo to skončilo a čo som si preskákala..A veľmi si vážim, ak v čítaní mojich výlevoch budete pokračovať aj tu :) Ľúbim vás. Viete, tam, na tom starom blogu som nechala kus svojej minulosti, všetko zlé, a tam nech to ostane. Chcem začať odznova, s novým štítom, silnejšia a vnímavejšia..Tu.


A spieval by som pieseň, ktorá by bola iba naša
Ale zaspieval som ich všetky inému srdcu
A chcem plakať, chcem sa naučiť milovať
Ale všetky moje slzy sa vyčerpali
Na inej láske, inej láske...

So fucking skvelá pesnička. Precítená, moja, bohovská..Noc, otvorené okno, horúčava, slzy na tvári, zimomriavky a Tomov hlas..Občas sa tak cítim. Že už znova nebudem milovať, ako som milovala L., že všeobecne o živote..o blogu..keď prežijeme niečo silné a príde niečo nové, chceme veľmi, no cítime, že už to nebude rovnaké, že tie pocity, spomienky, na tie sa predsa nedá zabudnúť...