Srpen 2013

Na chvíľu..

24. srpna 2013 v 11:21 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Som teraz doma a je mi akosi nahovno. Porovnávala som svoju novú fotku v novom ráme a tú starú so starými okuliarmi. Vyzerám teraz hnusne, cítim sa tak, nepripadám si pekná, ale čo mám robiť? Nosiť zas tie staré? Naši by ma odstrelili, 50 eur je 50 eur a ja teraz..doriti, ako som si ich mohla vybrať v tej optike?! Keď sestra a tá tetka do mňa hučali, že okej, okej..a ja..ja viem, som malicherná, ale... :(

A tiež..už je to tuším rok, čo poznám Martina. A premýšľam čo všetko sa za ten rok zmenilo, kde obaja sme. Začnem ním. Pred rokom som ho nepoznala, pridal mi úchylný, trošku som doňho bola, bol taký temný a tajomný a mal problémy s expriateľkou, bola som mu vtedy oporou. Neskôr bol sám a free bol vtedy veselý a taký fajne šľahnutý..teraz v lete sa dal dokopy s novým dievčaťom. Spoznala som jeho romantickú stránku a tú smutnú, už je to taký môj brat a dosť už poznám jeho stránky, takže ho viem odhadnúť v niektorých situáciach :D :)) A mám ho fakt príšerne rada, hoc sme sa nikdy nevideli. Fakt moc. A verím, že raz sa stretneme a aspoň si ho tak fajne vystískam. Napríklad na jeho svadbe :)
A ja? Pred rokom o takejto dobe som bola dievčatko, bojazlivé, splašené, ktoré ešte nevedelo čo je láska, čo je život..tým, že som sa dostala na pokec som sa týmto veciam vystavilo. Prvé rande, prvé niečo. Prvé pobláznenia, vlastne ja som si vtedy písala s Martinom, L. (iným), E., a mojim L. Do E. a L. (iný) som bola pobláznená, do Martina tak kusičko..a môj L., hh, ten bol proste kamarát čo mi žral nervy :D Až som sa doňho zamilovala, ale doňho tak naozaj..časom, po všetkých tých pokecoch, raných RP v škole, či som sa vyspala..nikdy nezabudol, presne o 9:35, sme sa dali dokopy, ale tieto podrobnosti predsa viete. No a tak kým ja som mala vzťah a riešila totálne sračky, ktorými by som sa už teraz netrápila, Martin bol nezadaný. A potom sa mi zrútil svet, rozišli sme sa a do vzťahu sa dal Martin. Zmena :D Pánbohvie či mi raz budeme narovnako :D:D A teraz rieši sračky on a ja mu vravím, aby nebol trápny :D


Viete, ja by som to všetko rada vrátila. Ten rok dozadu a do ničoho sa nedostala. Nemusela si tým všetkým prejsť, jasné, bolo to aj krásne, ale váha krásneho a bolestného ťažko klesá pod ťarchou bolestného. Občas si vravím, že keby sme sa s L. nedali dohromady, tak som aj teraz mohla vstávať a tešiť sa na toho retardíka na azete. Bohužiaľ, teraz ledva odpíše. Ľudia sa vyvíjajú, ľudia sa menia, robia chyby a správne rozhodnutia. Napredujú, padajú, bežia, ale idú ďalej svojim životom..Musím aj ja, ale už som iná ako vtedy. Obitá, ošľahaná všetkým, už nie také dievčatko a nie také neviné. Hm. Hlavne by som zas chcela mať tú schopnosť nevedieť ako chutí láska, aby som ju nechcela. A chcela by som, aby som žila a moje srdce bilo bez toho tmavého miesta v duši. To tmavé miesto..

Áno, teším sa na strednú, na všetko nové. Nový začiatok, ale už som mala prvý zlý sen :D O tom..a staršne ma trápia tie okuliare (jj, už som dlho zavretá doma a trápia ma somariny)..neviem ako by som sa pozrela rodičom do očí, ak by som začala nosiť zas tie staré. Proste nemáme peniaze na vyhadzovanie, fakt nie a ja..kurča!!!

V každom prípade. Pred rokom som žila online. Veľa, tak som spoznala aj Martina a aj L. Teraz už to nechcem, chcem byť proste online v živote a spoznávať ľudí zoči-voči. A oni aby sa mohli pozerať na mňa a aby som sa cítila dobre, čo v nových rámoch sa necítim..Fuck. Som s tým trápna však? Okej, idem ja. Tak zas niekedy..P.S. Ako sa človek môže za rok zmeniť o 180°?? Strašné ako sa všetko mení...

*Martin túto skladbu pridal svojej na nástenku na FB, k 3.mesiacu ich spoločného bytia :D A ja si ju púšťam stále dookola, hladí mu dušu :)*

Vytrvaj moja malá,
ukáž mi čo ti urobil.
Vstávaj moja malá,
zlomené srdce predsa nemôže tak bolieť.
Keď je po všetkom, keď je po všetkom
Osud si zahraje s vami obidvoma
No tak dievča, dostaň sa z toho
Nechaj ma byť tým, ktorý ti ukáže..

Ja som ten, ktorý chce byť s tebou
Hlboko vo vnútri verím, že to tiež cítiš
Čakal som na teba v rade chlapcov
len aby som mohol byť tým ďalším.

Drunk..

22. srpna 2013 v 16:06 | Miss X |  Život môj každodenný

Baby, teraz neviem či ma za tento článok neodsúdite, ale chcem, aby to tu bolo, aby som si to pamätala aj o desať a viac rokov. Moju prvú pijatiku :D
Ako som včera mala tie narodeniny tak prišla rodina na návštevu blahoželať, odišli o pol ôsmej večer a o ôsmej som si dala rande so sesternicou, reku ideme na víno. Och, baby moje. Načo som pila? Mala som v sebe rum, asi deci, čo som vypila doma a teraz my sme to víno dve spratali tak za 15 minút čo ja som asi posledné poldeci exla. My dve, ja nepijem vôbec a ona v podstate tiež nie. Nečudo, že to dopadlo ako dopadlo.

Sedeli sme pri rieke, tam sme pili, potom sme vstali a šli sme sa prejsť, reku musíme vytriezvieť. Prechádzali sme sa po násype, tma, stromy, rieka, nikde nikoho a my záchvaty smiechu :D Ako smie liezli hore strmým kopčekom, že som nedokázala vyliezť a štvornožky som sa šplhala hore a ako sme si robili fotky na brehu, že sesternica, že jej mám povedať kde je koniec, žeby nespadla do rieky, tak som ju ťahala. Ja som tam len sedela a rehotala sa zo všetkého, hlas som mala akoby som mutovala, do toho mi prišli smsky k narodeninám, tak som sa rehotala ešte viac a sesterka, že mi spraví fotku, stojíme ona ide cvakať a naraz diš, jej vypadol mobil z rúk rovno na kamene. Chvalabohu, žije :D Vtedy mi bolo ešte strašne veselo, ležali sme v tráve a smiali sa. Potom sme vykročili domov..na svetlo. Uch, ako bolo všetko divné a ľudia. Vidieť ľudí a nevedieť sa správať ako oni :D A na takého pudlíka som kričala "ten pes ma chce zožrať!" :D A tyčka čo máte pouličné osvetlenie, som ju objímala nejakú dobu, potom sa mi skĺzli ruky a sedela som na chodníku stále ju držiac...Tak sme sa kus odprevadili a mne mama volá, že kde som a ja, že už idem. Sama sa čudujem, že som znela normálne. Bohužiaľ mi bolo divne, tak som šla k stromu v parku, že radšej tyka tu jak doma, ale nešlo, len čo som sa oprela o strom a strašne som mala chuť tam zostať, fajne ma bralo spať. Som sa obrátila, že pokračujem domov a išla taká tetka po chodníku a čumela na mňa a ja som sa tak v duchu zahanbila, že super, si teraz hovorí aká je tá mládež skazená, také mladé dievča a už spité..


Domov som prišla, neviem ako som sa trafila kľúčikom ani ako som sa vlastne vyzula, len som povedala "čaute" a šla som cikať, opláchla som si tvár, ako mne bolo ľudia zle!! Ten divný pocit v hlave, že sa mi všetko točí, rozostruje, že nič nie je rovno, ale všetko sa kolíše z boka na bok, akoby mi mozog vyšiel z hlavy, akoby som vyšla zo svojho tela a tak sa na všetko dívala. Jazyk sa mi plietol a nohy sa mi motali. Alkoholová klasika. Len som si stelila posteľ, otec bol na notebooku, moc neregistroval, že sa tackám, som sa snažila chodiť normálne. A som rovno šla spať, len som všetko šmarila na jednu kopu a zaľahla. Ako mne vtedy ešte viac prišlo zle, totálna centrifúga, všetko sa točííííí, strašne som sa potila, akoby som ten alkohol zo seba chcela silou mocou vypotiť každým jedným pórom a do toho prišla mama s takým vtipným tónom "Ty si dakde bola piť či čo?" A ja "de, čo si" A ona "Ta ja len tak, že všetko si hodila na kopu. Ťa tak unavila návšteva?" "Hej, hej, dobrú, mami." Tak mi dala pokoj potom. Len som ďalej ležala, trpela, otec klikal myškou a pre mňa to boli ako údery kladivom do hlavy. Nakoniec aj on šiel spať. A si ani nie 5 minút po tom čo on odišiel som už bola na vrchole toho môjho stavu je-mi-strašne-zle, že ma naplo, ale nemohla som ísť vracať do záchoda, tak som šmarila tyku do koša čo mám v detkej izbe, dvakrát ma tak fajne naplo a potom mi bolo trošku lepšie, tak som si zas ľahla. Zaspala som, ale o 4 som sa zobudila, bolo mi och..smädná som bola a hlava furt sa mi točila. Tackavo som sa šla vycikať a napiť. Som si chcela ísť ľahnúť, ale ako som ľahla bolo mi zle od žalúdka a točila sa mi hlava. Bola som hladná a ešte keď som ležala, tak total katastrofa. Zas som vstala, išla si po vodu a suchý rožok. Polku som zjedla, šla som na facebook, nemohla som ležať, tak som opretá sedela. Na FB som chcela ísť ako som prišla domov, ale som nevládala normálne, všetkú moju silu mi odobralo napísanie smsky sesternici, že žijem. Nakoniec som o piatej zaspala a spala som až potom do dvanástej. To som vstala a bolo mi omnoho lepšie, som sa z toho vyspala, len..prv som šla s košom a potom rýchlo do sprchy, lebo nwm, moje vlasy divne voňali na jednej strane (to je tak keď potajme tykujete, ani vám nemá kto držať vlasy xD)..a teraz mi je omnoho lepšie, len ma kus pobolieva hlava. Som si spravila žemľovku, idem jesť :)

Neviem no, ako to po sebe čítam tak sa za seba hanbím ako pes, lebo toto som odsudzovala, keď som videla mladé baby v kríkoch grcať v piatok..a zrazu..ale zas, bola som so sesternicou, jedno víno, moje narodeniny..nikdy som opitá nebola, toto bolo prvýkrát. A tak skoro ani zas nechcem piť, tomu verte :D Je zázrak, že mi na nič rodičia neprišli, lebo varovali ma, raz prídeš domov opitá a skončila si. Tak nejdem zas pokúšať osud :D
Ale máme so sesternicou na čo spomínať, lebo ako som sa tam smiala a bolo mi strašne ľahko, ako dokázala som premýšľať, všetko mi dochádzalo, len ten smiech bez príčiny, nekoordinované pohyby..Byť opitým je sranda :D Takú hodinu a potom je to celé zle, zle, zle..ako zažila som už všeličo, keď som mala také tie stavy, že po mňa musela prísť mama do školy, bo sa mi všetko točilo..ale tamto v porovnaní so včerajškom je hlúpy závrat..
A nejdem sa obhajovať pred vami, váš úsudok, mrzelo by ma, keby ste ma za to odsúdili, no nemôžem vám to mať za zlé, sama sa za seba hanbím, hoc to bolo aj zábavné, nebudem klamať..a nech to tu je, na pamiatku..ale svojim deťom to čítať teda určite nedám :D

Sweet 16..

21. srpna 2013 v 12:39 | Miss X |  Život môj každodenný
Fúú, dlho som tu nebola, však? Trošku sebeky sa ozývam až dnes, v deň mojich narodenín. Hm, pár dní dozadu a dosť aj včera som každému vravela, že nemám narodky, že ich ignorujem, nechcem, nenávidím a nie sú. Dôvod? Mala som pocit, že je to každému jedno, že zas to nebudem mať s kým osláviť, že nebudem môcť byť v tento deň s L. (snívala som o tom odkedy sme sa spoznali, ale..však viete)..a proste. Nakoniec Maťu so mnou čakal až do polnoci, aby bol prvý a vraj "ty si fakt myslíš, že by som zabudol? :'( ja som ťa chcel práveže potešiť". No, nwm či by si spomenul ak by som mu s tým nepílila uši už od júla :D Ale on ma svoju Mišku proste a sám vraví, že okrem nej na každého dlabe. Tak som mu povedala, že pekne, kedže ja ho mám rada a on že tiež ma má rád.. Jú :)
Čo sa týka L., ten mal zas svojskú predstavu :D Že mám našim niečo natárať a prísť na noc, že vezme fľašku, kolegov a pôjdeme na chatu. Pche. No jasné. Oni sa ožerú a ja ostanem triezva alebo by opili aj mňa a v tom prípade by som skončila objímajúc záchodovú misu :D A moji rodičia? Zas klamať, tak som mu napísala, že: "Spravíme to jednoducho, žiadne narodeniny nemám, normálna streda to bude..a v stredu sa chľastať nikam nechodí :D" Ak tu nechce byť a objať ma k mojim narodeninám, tak potom smola.. Viete, čo sa jeho týka tak už mám toho pokrk. Aj preto som tie narodeniny tak neznášala, akože..ROK!! Rok svojho života sa prebúdzam a zaspávam s myšlienkou naňho, trápim sa a prečo vlastne? Kto mi vráti tie dni? Nikto..takže je načase začať odznova. Stredná mi dáva tú príležitosť, tak idem do toho :))


No a to najkrajšie..celý dnešok som plánovala prespať, to že vonku leje a miestami hrmí ma v tom len podporovala a potom ma zobudil ujo, že som mala v ich schránke balík..balík? Spätná adresa na ňom nebola, ale to písmo :)) Moja skvelá, úžasná, krásna Yumi si na mňa znova spomenula. Dostala som krásny list s krásnou myšlienkou a krásne tričko :) Ju, treba mi ho trošku zúžiť, ale potom! Ha! Musím vám ho niekedy sfotiť :)) A vtedy ako som ho mala na sebe mi to celé došlo. Že som sa správala ako kráva s tým, že žiadne narodeniny nemám, sebecky..(Ale na FB si aj tak nedám, že mám narodky..bezduché "všetko najlepšie" nepotrebujem)..Takže Yumči mojej patrí nádherné ďakujem :) Sranda, že aj minulé narodeniny boli skvelé práve vďaka nej, keď som bola celý deň s ňou. Ten koláčik vtedy so sviečkou, ktorý mi pripravila a to prianie sa mi vtedy splnilo :) Tak som si aj ja dnes ráno pripravila muffin, sviečky, zápalky (omg, baby, už viem prečo deťom do rúk zápalky nepatria xD, ale čo mám robiť? Zapaľovač mi nejde vôbec "zapnúť" a ešte udržať plameň, tak som to riskla s "švablíkmi" že reku snaď nepodpalím chyžu a keby dačo, veď mám NARODKY!! :D)..a fúkala som, prijala som si a verím, že sa mi to splní.

Hm, idem si ja uvariť obedík, cestoviny so šampionmi, mňam :) A asi si pôjdem vybrať okuliare, už sú hotové, mám nové rámy na strednú, uch, zvyknúť si po rokoch na "novú tvár" :D


Tak sa lúčim, viete..aj keď si občas myslíte, že každý na vás dlabe, ono furt sa nájde ten jeden človiečik, ktorý vás má rád, hoc ste veľmi ďaleko od neho a hoc ste ho videli asi 5krát v živote..nevadí :)) Tak ak to Miši čítaš, tak ďakujem :-* A aj vám baby, ak ste sa dostali aj sem (verím, že tú peckovú skladbu ste nevynechali :D ;))

Som normálna cítiaca bytosť, ďakujem za pochopenie...

11. srpna 2013 v 12:16 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Sú slová a slová. Vyslovené myšlienky. Niektoré sú prezradené v hneve, iné v radosti či láske. Slová zraňujú, liečia, tešia. Niektoré slová túžime nikdy nepočuť, nikdy si ich neprečítať, po iných prahneme ako vyprahnutý pustovník po vode na púšti. Vážnosť slov je aj v tom, kto ich vysloví. Tá istá veta bude znieť inač povedaná cudzím človekom a človekom, ktorého milujeme..Častokrát máme pocit, že slová zanikajú, že vyslovené rovno umierajú, lebo ich nik nepočúva. Iné majú takú moc, že sa odrážajú od okolia, náražajú do nás ako stádo včiel, bodajú a zraňujú. Spomínam si na mnoho slov, ktoré ma potešili. No ešte viac si pamätám na tie, ktoré mi ublížili. Správa o tom, že mám depresívno blablabla poruchu. Slová "už to nie je ako na začiatku, už ťa nemilujem." A potom slová, ktoré padli v piatok. A boli vyrieknuté človekom, ktorý ma má najviac miľovať, človek, v ktorom som deväť mesiacov prebývala.

Sedela som na posteli, hrala sa na mobile. Segra bola na notebooku. Zrazu prišla mama so slovami na moju sestru "som rada, že si aká si, rozumná, že nie si ako tvoja sestra." Tak som sa opýtala, aká som a potom to prišlo: "Pred nedávnom sme s tebou behali po psychiatroch bo si nevedela čo so sebou, teraz si rebelujúca pubertiačka." Tak som sa opýtala, či chce späť to čo som bola predtým, povedala, že ona len chce, aby som bola ako normálne deti. Normálne deti. Normálne deti..Hralo mi to v hlave ešte hodnú chvíľu a boleli tie slová, boleli. Mám ísť na plastiku osobnosti? Vždy som bola poslušné dieťa, vždy. Moji rovesníci chodia domov opití, dostanú na týždeň zaracha a ide sa ďalej. Fajčia, neučia sa..To, že nie som ako sestra, ktorá je na výške a ešte nikdy nemala priateľa, lebo celú pubertu sedela nad knihami a nikde nechodila..Mám byť rovnaká? Ale ja taká nie som a nikdy nebudem. Coelho vo svojej knihe povedal, že sa nemáme báť, že zraníme svojich blízkych, lebo keď nás milujú, tak raz naše činy pochopia. To sotva.


Včera večer. Bola som na facebooku, keď som si písala s L. A zrazu "naši idú na týždeň do Čiech. Neprídeš na návštevu?" Prečo to napísal? Prečo mi to znova urobil? Prečo?! Noc som sa zas prehadzovala. On aj ja vieme, že by som šla. Obaja vieme, prečo. Možno som využívaná troska, veď ma neľúbi, ale mne to nevadí, lebo v tie chvíle, tie chvíle, keď som zaspávala v jeho objatí..to bolo niečo čo som nikdy necítila. Je to akoby všetky starosti, myšlienky ba aj vlastné telo od vás odišlo a ostala len duša naplnená nehou, láskou, dobrotou, anjelským pokojom.. Ale čo doma? Utečiem? Len tak? Vypnem mobil a prídem o pár dní? Nemám osemnásť, nemám nič. Skúšala som, či by ma nepustili na prázdniny ku kamarátke, ani ma nevypočuli, len že mám "podumať a zabudnúť." Ani ma nevypočuli poriadne. A ja ani neviem, či mi to zato stojí. Zas by mi volali, možno by kamarátku chceli k mobilu..a čo potom? Nikdy by mi už neverili..stojí mi on zato? Ak by ma ľúbil, tak by som nepremýšľala, ale takto..Ćo keď príde človek, ktorý ma bude naozaj milovať, ale zo mňa už bude taká troska, že mu nemať mať ani čo dať? Že z každej tej veci lásky bude fraška. A naši mi ho ani nedovolia, lebo mi už nebudú veriť..povedia si, že ako to, že jedna dcéra je taká geniálna a druhá k*rvu..Prečo som sa v takej situácii neocitla o päť rokov? Prečo nemám rodičov, ktorí sa nestarajú? Prečo som sa doňho zaľúbila??

A už som mala včera taký stav, že som mala chuť sa obliecť a utekať..len bežať, plakať na plné pľúca a neobzerať sa. Len ja sama, raz ja sama. Lebo zas je to o tom ako nezraniť rodičov a zároveň byť s L. Zas som medzi dvoma kameňmi, ktoré milujem a ak sa zrazia tak sa oba zničia. Tak stojím medzi nimi, tlačím rukami, aby sa k sebe nepriblížili, no cítim ako ma dlavia. Ako ma tlačia a ja už ledva dýcham.
A nevládzem..prosím, nech si L., uvedomí, že sa nemôžem len tak zbaliť a ísť, že mám city, že trpím, milujem, žijem, snívam..že nie som vec, nie som kus mäsa. Že on si užije a s úsmevom ma pošle domov si to odsrať. A moji rodičia? Prosím, nech si uvedomia, že nie som len ich dieťa, ich výtvor, ktorý môžu riadiť, manipulovať ním, nie som autíčko na ovládanie ani pes! Ja sa musím vyvíjať, musím žiť, mať slobodu, nech ma nechajú konať ako žijúcu bytosť. Lebo možno som sopľavé decko, ale keby vedeli, čo sa odohráva v mojom vnútri povedali by, že moja duša ma mnoho rokov, stovky..

Neviem čo mám robiť.Ja už naozaj neviem. Mám chuť sa zavrieť do periňaka ako keď som bola malá a tam byť až kým mi nedôjde vzduch, nech všetci pochopia, že som ŽIJÚCA BYTOSŤ!! A nie to, čo chcú a potrebujú oni..Potrebujem, aby ma niekto objal a pochopil. Fakt. No mám pocit, že na svete nie je osoby, ktorá by chápala, prečo tam za ním chcem ísť napriek takému riziku, keď ma ani nemá rád, veď som decko, tak už mať kamaráta s výhodami? Ale ja ho ľúbim a tužím po tom. Jeho dotykoch, bozkoch..Nj, chtivosť. A áno, nech všetci vravia, že v takom veku to láska ani nie je. Nech cítia to čo ja, pochopia. A nikto nechápe ako to mám doma, akých mám rodičov a ako ich ľúbim a nechcem sklamať..

A slová padajú..slová bolesti, slová totálneho zmätku, trápenia, tápania..A tie útechy neprichádzajú..tie slová, ktoré by povedali ako ďalej nie sú vyslovené..A všetko začalo pár vetami..Všetko, to ako pred rokom mi prišla správa "ahoj, kočka, ako sa máš?"..tie slová, ktoré ma pozvali na návštevu, tie slová, ktoré mi naznačli, že nie som normálna..a tie slová, ktoré ešte len prídu..a budú bolieť. Najviac mňa. Ale to nik neuvidí, lebo každý počúva len svoje slová, v sebe..

Syndróm zvaný strach..

7. srpna 2013 v 16:57 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Nikdy som o tom na blogu nepísala, ale teraz..stále viac sa stretávam s tým, že ľudia zažívajú/zažívali podobné veci ako ja. A ja som vtedy nevedela, že sú takýto ľudia a bola som na to sama, preto tu teraz čítate moju spoveď.
Sakra..kedy to vlastne celé začalo? V škôlke? Plač, nikto sa so mnou nechcel hrať. V škole? Tou šikanou? Nemyslím. Všetko sa začalo už v momente, keď som si lebedila v maminej maternici. Moja osobnosť, to aká som. Citlivá, vnímavá, uzkostlivá, empatická, občas akoby ani nie z toho sveta.

Mala som psychické problémy, dosť veľké už, tak ma mama poslala za psychologičkou, pomáhalo to, na chvíľu, potom som svoje stavy mala znova a zas. A tak sme prešli na ambulantnú psychiatriu a antidepresíva. Tie pocity, keď som sedávala v tej čakárni, hnusnej, tichej, sivej čakárni a v duchu som si šepkala "ty predsa nie si blázon, tak čo tu robíš?" Tá vnútorná hanba, že som na hlavu. Bola som vystrašené dvanásťročné dievčatko bez priateľov, bez tej detskej radosti. Všetko na mňa padalo. Ozajstné depresie..achjaj.
Lieky mi pomohli, všetko bolo časom lepšie, začala som ich vysadzovať, ale deň, kedy som mala v ústach poslednýkrát liek na svoje bláznovstvo bolo v deň, keď sme sa s L. dali dokopy. Vie to. Vedel to o mne. A znášal niektoré moje stavy úzkosti, ktoré som mávala. V noci. Keď som mu písala predlhé smsky alebo správy na fb, ako sa bojím, čo cítim..Stavy. A znášal to, že som jeho malý blaxonko, no dnes si myslím, že sa bál a že mu to liezlo na nervy. Nemala som to robiť, mala som svoje pocity pred ním proste tutlať, všetky tie kraviny..Ale..to som ja, moja osobnosť.

Dnes už lieky neberiem. Mnoho vecí zmizlo, bolesti hlavy či brucha, no hh..tento piatok som bola na jednom jarmoku. A zrazu, neviem čo sa stalo. Bolo tam asi milion ľudí na tom prťavom námestí a ja som začala zdrhať preč. Nemohla som dýchať, plakala som, točila sa mi hlava, potrebovala som sa dostať preč..nakoniec som skončila na opustenej stanici, kde som sa pustila do pláču. Bolo to spomienkami, v tom meste sa to všetko s L. začalo, bože, spomienky..ale bolo to aj mnou. Tá chvíľa, totálna úzkosť, že je všetko zlé a ja sa okamžite potrebujem dostať preč.
Občas v noci plačem, občas sa bojím a občas mi je zle..ale už nemám depresie ako kedysi. Dokážem žiť a usmievať sa. Trochu som sa aj osmelila. Viem, že mi to pomohlo. Doktori aj chemikálie, ktoré som tlačila do svojho tela. Posilnilo ma to. A pomohlo prijať samú seba. Dnes sa už za to nehanbím. A verím, že až znova spoznám niekoho kto ma bude milovať, tak mu to naozaj nebude vadiť. Kto som a čím som bola. Lebo..niektoré veci sa dajú stlmiť, zalepiť, potlačiť, napraviť..ale vaša osobnosť sa nikdy nezmení. A ani ja si nemyslím, že po tom všetkom sa teraz stanem divokou sebavedomou kočkou..ale, pomohlo to.


Tak snáď možno niekomu týmto článkom pomôžem, až sa k nemu dostane. Občas stačí priznať si, že mám problém, že sa umáram v smútku, sebaľútosti..a viete čo je najhorší bod depresie? Keď si zvyknete a začne sa vám to dokonca páčiť. Chodiť ako telo bez duše, stať sa samotárom..Ale nerobte to. Lebo aj ja..to, že som zvláštna bytosť, že moje vnútro je náchylnejšie na choroby duše, to ešte neznamená že by som nemala byť vyhappyená lama. Všetko je to vo vás. Vo vašej hlave. Ako veľmi dovolíte, aby to strašidlo vami manipulovalo. Prvé čo ma lekári učili bolo potlačiť TIE myšlienky, keď prídu, neprijať ich, neprívitať, nehostiť ich, ale surovo vykopnúť na ulicu a otvoriť dvere príjemným myšlienkam..Stay strong, everybody!!

I want to kill myself..

5. srpna 2013 v 11:45 | Miss X |  Život môj každodenný

Vonku je nádherne a ja sedím doma. Hh. Za veľké šťastie sa trestá, však? Naši už prišli z dovolenky a maminka ma už potrestala za ten úlet s L. (resp. za to, že som spala u kamarátky). Vraj som jej zničila celú dovolenku, hneď prvý deň preplakala, že prečo som taká, prečo so mnou trieska puberta, že toto odo mňa nečakala a tak som jej povedala: "Mami, prepáč, že som ti pokazila dovolenku, ale urobila by som to zas, lebo som bola šťastná. A preto som aj tak veľa vonku, lebo doma sa dusím, som smutná, ale vy to nevidíte.." ale to ma už znova ignorovala. A tak mám teraz zaracha. Vychádzky pravdaže a zrušila mi tábor, na ktorý som mala o týždeň ísť :( TEN tábor, achjaj..Sú prádzniny a ja sedím doma, ale čo sa sťažujem? Počítala som s tým, nie? Aspoň, že na net nemám zaracha bo to by som sa už asi odstrelila. Viete, čo je sranda? Že do toho tábora som mala ísť so sesternicou a ona má teraz doma tiež dusno, lebo jej mama vraví, že je to jej vina, že ma mama nechce pustiť, lebo ma ťahala vonku, keď neboli naši doma. Wtf?! Takže je na mňa akosi nasratá aj tá sesternica. Áno, ja za všetko môžem, do mňa!! Ako aj to, že iná teta za mojim chrbtom povedala, že som dzecko od ďábla. Ja? Prečo? Odkedy? Nikdy som nepila, nefajčila, netúlala som sa po nociach, nehrešila, dobre som sa učila. Frajera som mala jedného! Jej dcéra robila všetko z toho. A ja som diabolské decko. Go to hell!

*toto mi teraz zdvíha náladu. Neúspešne, ale snažíme sa :))*


Mám pocit, že ono to vždy je rodina tá, ktorá vás najmenej pozná. Na FB som včera po tom celom so zaracha napísala status. "Sakra." O 10 minút na to mi prišla smska od Maťulda, že čo sa stalo. Môj :)) On ma nikdy nesúdil, nikdy, za nič. Vypočul ma, kamaráti sa so mnou, má ma ako oporu. Má ma rád, jemu sa zdôverujem a on mne. A pritom ma nepozná osobne, ale pozná ma ako človeka. O chvíľu kukám. Koment. Od L., že čo som vyhrala a smutný smajl. Pod tým koment od kamarátky, že čo sa deje. Kukám správy, tá kamarátka "ty s ním zas chodíš?" a ďalšia kamarátka "vy ste zas spolu? prečo má s tebou profilovku?" Ale neodpisala som ani jednej, hromadia sa mi tam správy, ale nemám chuť niekomu odpisovať. Dlabkám na to. A tým dvom ani nwm čo napísať. Nechodíme spolu, ale čo what the fuck sme? Pánboh vie.
Tak idem asi skladať puzzle, čo mám rozrobené už rok. Aspoň to rýchlo doskladám zlepím a vycapím na stenu, lebo mapu Európy mi tam dá sestra iba cez moju mrtvolu!! Ona pôjde na internát a ja sa budem zobúdzať s pohľadom na Maďarsko. Nasrať. Bohužiaľ, rodičia sú na jej strane. Som zvedavá, kedy ich to prejde, čoskoro mám narodky..tak dúfam..veriť nie, veriť neverím, len dúfam..Ale nesmiem sa sťažovať!! Za šťastie sa pyká, čo už..

Friends with what? ...

1. srpna 2013 v 15:00 | Miss X |  Jaskyňa pocitov

"Opať som ťa stretol,
a napriek tomu, že som o to nestal,
oheň v tvojich očiách
pre mna horieť neprestal."

1.august, hm? O 20 dní mám narodeniny. O 28 dní to bude rok čo Ho poznám. Môjho L. Strašne sa chcem vypísať, aby ste vedeli čo sa stalo, ale bojím sa, nechcem, aby sa o tom vedelo. Nechcem, aby raz tento článok čítala moja sestra. Jej som klamala tiež. Mrzí ma to, verím, že raz pochopí, prečo som urobila. Že som za ním šla.
Do iného mesta. V sobotu. S prestupom. Do jedného mesta, tam som hodinu a pol čakala na autobus do iného mesta, k nemu. Bože, triasla som sa ako osika, nadávala som si, žalúdok som mala ako na vode. Nechápala som sa samú seba, prečo to robím a prečo tam idem. Volal mi. Trikrát, či som sa nestratila, či som okej. A keď som ho na tej stanici zbadala, po tých 4 mesiacoh od rozchodu. Všetko do seba zapadlo. Nebála som sa viac. Bolo to trošku divné, zo začiatku som sa mu vôbec nedokázala pozrieť do očí. Šli sme spolu do Billy, bol si kúpiť jesť na ďalší deň do roboty. Chcela som niečo sladké, ale nevedela som sa rozhodnúť :D Tak rozhodol za mňa, vzal moju obľúbenú čokoládu. Jahodovú milku. Pamätal si to. A ako voňal!! :D Rovno z práce, tak robotnícky, sádra a pot. Ani objať ma nechcel, že smrdí, ale mne sa to páči, príde mi to mužné. Tvrdá práca. Stavba. Na ubytovni som sa zoznámila s jeho kamarátom a ujom. A šli sme von. Traja. Na pizzu. V pohode komunikácia, dokonca si zo mňa robili s kamarátom srandu. Potom mi v reštike prvykrát volala mama z dovolenky, kde som, zľakla som sa, povedala som, že som vonku s kamarátkami. A on okamžite vyšiel za mnou na chodbu, že sa zľakol tiež, či je všetko ok. Pozná moju mamu no, aká je.. Pri stole si zo mňa robil žarty, ale bol aj milý. Odsunul mi stoličku :D a vyložil mi nohy na tie jeho. A donútil kamaráta, aby nám spravil spoločnú fotku. Vyzerá inač. Má vyholenú hlavu a pribral, ale ON ostal :)


Z reštiky sme už šli za ruky :) A spievali sme si. Rovnako ako v deň keď sme sa dali dohromady. Vtedy sme spievali Ráno od Ine Kafe, teraz sme spievali Špinavé objatie od IK (on začal ráno, ale mne prišlo ŠO lepšie)..a ten kamarát chudák za nami :D Piate koleso na voze, tak sme ho šli odprevadiť na ubytovňu a my sme sa šli prejsť. Vtedy mi zavolal Maťuldo, môj "brat" :D A nakoniec sme skončili na tmavej lúke bozkávajúc sa, krása, tie chvíle..hmm, to sme si obaja užívali. Akoby sa nikdy nič nestalo. A všetko bolo krásne, až nato, že mi zavolala mama, že mám ísť hneď domov a dať jej k mobilu sestru. Ako? 35 km ma delilo od domova. A tak som povedala, že nikam nejdem a spím u kamarátky, to vedela aj sestra. Mama chytila hysák, že mi to predsa zakázali, kým sú oni na dovolenke, že som nechala sestru samú a že mám ísť hneď domov. A ja som povedala nejdem. Prvýkrát za svoj život som mame povedala nie, že nejdem. A tak sa vykričala a povedala, že si to vybavíme až prídu z dovolenky..Super. A tam sa to celé pokazilo. Už som sa nevedela uvolniť, ale on to chápal, som sa ospravedlnila a povedal, že za to nemôžem. Teraz s odstupom pár dní viem, že som si mala mobil vypnúť a vysrať sa na celý svet. Čo už. Tak sme šli na ubytovňu. Boli tam štyri postele. Ujo, jeho kamarát, on, jedna voľná. Myslela som, že budem spať na tej voľnej, ale hajala som pri ňom :) Hoc sme sa vôbec nevyspali :D Lebo sa obaja prehadzujeme a tam nebol priestor a trošku chrápe :D No viete čo? Ako sa ku mne pritúlil, dal mi pusu na čelo, pohladkal, objal a so zavretými očkami sa ma spýtal "Som rád, že si tu. Prídeš ešte niekedy?" A keď spal a ja som sa dívala na jeho krásnu tvár. Neľutovala som. Škoda však, že prišlo bolestné ráno. Odprevadil ma, šli sme za ruky, rozprávali sa, dali sme si veľkú pusu a povedali si ahoj. V ten večer sme boli pár. Poznáme sa, vieme o sebe toho veľa. Ako s tou Milkou, ako kamarátovi vysvetľoval, prečo chcem od našich z dovolenky morského ježka :D Ako ma volal mojko a ja jeho tiež. Každý bozk, dotyk, spev aj to držanie sa za ruky. Bolo to také prirodzené. Smiech, rozprávanie sa. Také naše.
Plakala som, keď som potom osamela na stanici na ceste domov. Chcela som ten deň zažívať znova dookola, každý detail, znova som sa cítila ako tesne po rozchode. Každá bodavá spomienka. Ale neľutujem, že som za ním šla. Hoc mi moji rodičia dajú za to spanie u kamarátky zaracha na sto rokov, nevadí, lebo pri každom zvýšenom slove si predstavím každú pusu na čelo v spánku, ktorú mi dal.


"Zostaneš kvôli mne hore?
Nechcem nič zmeškať.
Budem zdieľať vzduch, ktorý dýcham
dám ti srdce na strune
Iba nechcem nič zmeškať."

Neviem čo presne to preňho znamenalo, čo to znamenalo pre nás. Len raz som so smiechom zapotila "nie je až také zlé byť kamarátmi s výhodami" a on sa nádherne a prirodzene zasmial. Maťuldo hovorí, že budeme spolu. Určite raz, alebo že to naše "kamarátstvo" bude ešte dlho trvať. Chcem tomu veriť, ale bojím sa. Áno, využil ma, aby si svojim spôsobom užil, znova cítil blízkosť baby, nebol sám. Ale nemiluje ma. Nemiluje, inač by mu na mne oveľa viac záležalo. Alebo nevie čo znamená milovať? Toto praktizovať už viac nebudeme môcť. To viete, moji prísni rodičia. A on si časom nájde priateľku, zamiluje sa. No teraz chodí po polke Slovenska a pracuje ako živnostník. Nemá čas a vyhovuje mu byť sám a..keby niečo ...má mňa. Po tej sobote som si naňho nezačala robiť žiadne nároky, nič. Píšeme si na Facebooku, viac odpisuje, ale to len také..Ešte mi volal v nedeľu, či som v poriadku docestovala a ako rodičia, ale inač už nevolal. No urobil jednu vec :) Na FB nikdy, odkedy si ho založil profilovku nemal, je tam inkognito, no teraz ju má :) Poslala som mu tú fotku, čo si so mnou vypýtal v tej reštike a on si ju v tú minútu dal za profilovku :)) Je to divné :D s expriateľkou mať profilovku, ale why fucking not? Svet je dávno naruby. Som zvedavá ako sa zatvárila tá Kikuška, keď to zbadala, tá čo si zo mňa uťahovala.
Yumči mi vraví, aby som si dávala pozor, že predsa viem, ako ma vždy dokáže zraniť. Ja viem. Teraz si to ale nepriznávam. Nechcem. Že ma nemiluje, len ma ma rád, že ho priťahujem, poznám ho a rozumiem mu, ale to je všetko. Nechcem to počuť. Lebo ako aj Yumči povedala, to že bol pri mne šťastný je občas to najdôležitejšie. Že bol celý happy, že som tam, správal sa ako rozjarené dieťa :)
Dala by som mu druhú šancu, keby ju chcel a správala by som sa úplne inač, ako vtedy. Viac slobody, žiadne stavy, žiarlivostné scénky, večné smskovanie, kde je, čo robí, prečo sa neozve, či je v pohode. No učíme sa z chýb a on tú druhú šancu nechce. Tak..máme to čo máme. Niečo. Kamarátstvo. S výhodami alebo s čím. Mne stačí však aj to. Som šťastná za tie spomienky. Raz ma zabijú, viem to. A celý ten útek ma vrátil dozadu o 3,5 mesiaca, ale who cares? Nemenila by som, lebo vtedy som bola šťastná.