Som normálna cítiaca bytosť, ďakujem za pochopenie...

11. srpna 2013 v 12:16 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Sú slová a slová. Vyslovené myšlienky. Niektoré sú prezradené v hneve, iné v radosti či láske. Slová zraňujú, liečia, tešia. Niektoré slová túžime nikdy nepočuť, nikdy si ich neprečítať, po iných prahneme ako vyprahnutý pustovník po vode na púšti. Vážnosť slov je aj v tom, kto ich vysloví. Tá istá veta bude znieť inač povedaná cudzím človekom a človekom, ktorého milujeme..Častokrát máme pocit, že slová zanikajú, že vyslovené rovno umierajú, lebo ich nik nepočúva. Iné majú takú moc, že sa odrážajú od okolia, náražajú do nás ako stádo včiel, bodajú a zraňujú. Spomínam si na mnoho slov, ktoré ma potešili. No ešte viac si pamätám na tie, ktoré mi ublížili. Správa o tom, že mám depresívno blablabla poruchu. Slová "už to nie je ako na začiatku, už ťa nemilujem." A potom slová, ktoré padli v piatok. A boli vyrieknuté človekom, ktorý ma má najviac miľovať, človek, v ktorom som deväť mesiacov prebývala.

Sedela som na posteli, hrala sa na mobile. Segra bola na notebooku. Zrazu prišla mama so slovami na moju sestru "som rada, že si aká si, rozumná, že nie si ako tvoja sestra." Tak som sa opýtala, aká som a potom to prišlo: "Pred nedávnom sme s tebou behali po psychiatroch bo si nevedela čo so sebou, teraz si rebelujúca pubertiačka." Tak som sa opýtala, či chce späť to čo som bola predtým, povedala, že ona len chce, aby som bola ako normálne deti. Normálne deti. Normálne deti..Hralo mi to v hlave ešte hodnú chvíľu a boleli tie slová, boleli. Mám ísť na plastiku osobnosti? Vždy som bola poslušné dieťa, vždy. Moji rovesníci chodia domov opití, dostanú na týždeň zaracha a ide sa ďalej. Fajčia, neučia sa..To, že nie som ako sestra, ktorá je na výške a ešte nikdy nemala priateľa, lebo celú pubertu sedela nad knihami a nikde nechodila..Mám byť rovnaká? Ale ja taká nie som a nikdy nebudem. Coelho vo svojej knihe povedal, že sa nemáme báť, že zraníme svojich blízkych, lebo keď nás milujú, tak raz naše činy pochopia. To sotva.


Včera večer. Bola som na facebooku, keď som si písala s L. A zrazu "naši idú na týždeň do Čiech. Neprídeš na návštevu?" Prečo to napísal? Prečo mi to znova urobil? Prečo?! Noc som sa zas prehadzovala. On aj ja vieme, že by som šla. Obaja vieme, prečo. Možno som využívaná troska, veď ma neľúbi, ale mne to nevadí, lebo v tie chvíle, tie chvíle, keď som zaspávala v jeho objatí..to bolo niečo čo som nikdy necítila. Je to akoby všetky starosti, myšlienky ba aj vlastné telo od vás odišlo a ostala len duša naplnená nehou, láskou, dobrotou, anjelským pokojom.. Ale čo doma? Utečiem? Len tak? Vypnem mobil a prídem o pár dní? Nemám osemnásť, nemám nič. Skúšala som, či by ma nepustili na prázdniny ku kamarátke, ani ma nevypočuli, len že mám "podumať a zabudnúť." Ani ma nevypočuli poriadne. A ja ani neviem, či mi to zato stojí. Zas by mi volali, možno by kamarátku chceli k mobilu..a čo potom? Nikdy by mi už neverili..stojí mi on zato? Ak by ma ľúbil, tak by som nepremýšľala, ale takto..Ćo keď príde človek, ktorý ma bude naozaj milovať, ale zo mňa už bude taká troska, že mu nemať mať ani čo dať? Že z každej tej veci lásky bude fraška. A naši mi ho ani nedovolia, lebo mi už nebudú veriť..povedia si, že ako to, že jedna dcéra je taká geniálna a druhá k*rvu..Prečo som sa v takej situácii neocitla o päť rokov? Prečo nemám rodičov, ktorí sa nestarajú? Prečo som sa doňho zaľúbila??

A už som mala včera taký stav, že som mala chuť sa obliecť a utekať..len bežať, plakať na plné pľúca a neobzerať sa. Len ja sama, raz ja sama. Lebo zas je to o tom ako nezraniť rodičov a zároveň byť s L. Zas som medzi dvoma kameňmi, ktoré milujem a ak sa zrazia tak sa oba zničia. Tak stojím medzi nimi, tlačím rukami, aby sa k sebe nepriblížili, no cítim ako ma dlavia. Ako ma tlačia a ja už ledva dýcham.
A nevládzem..prosím, nech si L., uvedomí, že sa nemôžem len tak zbaliť a ísť, že mám city, že trpím, milujem, žijem, snívam..že nie som vec, nie som kus mäsa. Že on si užije a s úsmevom ma pošle domov si to odsrať. A moji rodičia? Prosím, nech si uvedomia, že nie som len ich dieťa, ich výtvor, ktorý môžu riadiť, manipulovať ním, nie som autíčko na ovládanie ani pes! Ja sa musím vyvíjať, musím žiť, mať slobodu, nech ma nechajú konať ako žijúcu bytosť. Lebo možno som sopľavé decko, ale keby vedeli, čo sa odohráva v mojom vnútri povedali by, že moja duša ma mnoho rokov, stovky..

Neviem čo mám robiť.Ja už naozaj neviem. Mám chuť sa zavrieť do periňaka ako keď som bola malá a tam byť až kým mi nedôjde vzduch, nech všetci pochopia, že som ŽIJÚCA BYTOSŤ!! A nie to, čo chcú a potrebujú oni..Potrebujem, aby ma niekto objal a pochopil. Fakt. No mám pocit, že na svete nie je osoby, ktorá by chápala, prečo tam za ním chcem ísť napriek takému riziku, keď ma ani nemá rád, veď som decko, tak už mať kamaráta s výhodami? Ale ja ho ľúbim a tužím po tom. Jeho dotykoch, bozkoch..Nj, chtivosť. A áno, nech všetci vravia, že v takom veku to láska ani nie je. Nech cítia to čo ja, pochopia. A nikto nechápe ako to mám doma, akých mám rodičov a ako ich ľúbim a nechcem sklamať..

A slová padajú..slová bolesti, slová totálneho zmätku, trápenia, tápania..A tie útechy neprichádzajú..tie slová, ktoré by povedali ako ďalej nie sú vyslovené..A všetko začalo pár vetami..Všetko, to ako pred rokom mi prišla správa "ahoj, kočka, ako sa máš?"..tie slová, ktoré ma pozvali na návštevu, tie slová, ktoré mi naznačli, že nie som normálna..a tie slová, ktoré ešte len prídu..a budú bolieť. Najviac mňa. Ale to nik neuvidí, lebo každý počúva len svoje slová, v sebe..
 


Komentáře

1 emma emma | Web | 11. srpna 2013 v 13:11 | Reagovat

Ten uvod o slovach si velmi pekne vystihla...neskutocne ma mrzi ze mas tak dost zlozitu situaciu sama by som si nebola ista ako sa rozhodnut ci urobis tak alebo tak vzdy sa moze stat ze niekto bude zraneni...musi si vsetko zvazit a dobre premysliet. Slova tvojej maminy myslim ze nie su fer voci tebe ved na oboch je nieco ine, to krasne, originalne kazda vynikate v inom... Co sa tyka L. viem ze by si za nim rada opat sla ale neunahli sa aby to nedopadlo zle a potom si to mozes vycitat...

2 Dollie Dollie | Web | 11. srpna 2013 v 19:55 | Reagovat

fúha,ja mám doma troška iný problém .. moja sestra je "tá horšia" no pritom mám pocit že rodičia ju majú oveľa radšej a že jej toho tolerujúb oveľa viac .. tiež ma častokrát porovnávajú s inými a potom mi veľa vecí vyčítajú ale väčšinou sú to také veci za ktorými si ja stojím a ktoré nemienim prestať robiť

čo sa týka toho "problému s tými kameňmi" to veľmi dobre poznám .. moji rodičia  ho od nášho rozchodu nemajú radi a boli dosť hnusne proti tomu keď zistili že som s nim nedávno bola opäť vonku ale aj to jedna z vecí za ktorými si stojím takže smola :D

neviem ako ti mám poradiť vyriešiť tento problém lebo sama ich mám toľko Že si to neviem usporiadať .. neviem čo ti mám povedať k tomu že či sa s ním máš stíkať asi len toľko: rob to čo cítiš ale s čistou hlavou a dávaj si pozor!! snáď sa to čoskoro nejako vyrieši :)

3 Victory Victory | Web | 12. srpna 2013 v 20:51 | Reagovat

Slová uroia veľa. Rovno hotové divy a to si možno ani ten, ktorý ich vysloví neuvedomuje ako tvoja mama, keď povedala to čo povedala. Neznášam, keď ma k niekomu prirovnávajú. Robia to, ale za príklad dávajú susedy a tak no toto mi ešte nepovedali. Bolelo to. Viem. Keby mi toto mamča povie asi jej niečo poriadne štipľavé odvrknem. Nie je rada, že už si za vodou? Že už neberieš lieky a máš sa celkom dobre? Dobre nebudem to rozpytvávať. Aj keď to povedala, určite ťa má rada. Len rodičia tiež niekedy nevedia čo povedať. :)

A čo s Čechmi ísť, neísť? Presne to, že keby vieš, že ťa ľúbi tak ako ty jeho bež. To by som ti naistotu poradila, ale teraz? Užiješ si pár dní a potom zase príde samota. Lenže kebyže nejdeš nemáš ani tých pár pekných dní. No potom zas budú problémy z rodičmi. Ali si mladá. Rob čo ťa ľáka. :) Ak chceš choď ak nie nechoď. Viem asi som ti nepomohla, ale srdce ti povie. ;)

Tá fotka je hlavne hrozne upravená. :D Ale ďakujem. :) To hovoríš lebo vidíš len polku keby ma vidíš celú radšej si ticho. :D DD Lame? :D DDD Pobavilo. A čo šak aj lamy sú fajn. :D

Ono to je vlastne o ničom, ale som prvýkrát zaľúbená, čiže len to, že som ho videla pre mňa znamená veľa. :D Ale pre vás to bude nezaujimavé. Ver mi. :D

4 Nataly ^^ Nataly ^^ | Web | 15. srpna 2013 v 23:40 | Reagovat

Vždy som si myslela, že dokážem ľuďom pomôcť za akýchkoľvek okolností. Že im dokážem poradiť, keď sa na mňa obrátia s nejakým problémom alebo radou, čo a ako ďalej spraviť vo svojom živote. Už som sa začala pomaly tomu smiať, že sa zo mňa stáva online poradca bez papierov. Nezaložím si na to živnosť? Myslela som si, že hádam neexistuje situácia, pre ktorú by som nevedela nájsť nejaké východisko. Východisko, o ktorom by som si myslela, že by bolo tým najvhodnejším a že by dotyčnému človeku aspoň nejako pomohlo. A potom pomaly čítam tvoje články, ktoré sú ako okno do tvojej duše. Som stále viac zmätená, že ti znova a znova nedokážem dať nejakú radu. A rozmýšľam, ako sa musíš cítiť. Snažím sa predstaviť si, aké silné sú emócie, ktoré v sebe ukrývaš. Lenže to nedokážem. Pokiaľ to človek nezažije, nevie. Bolo to už dávno, čo som trpela takými depresiami ako mladšia. Príliš dávno. A teraz mi to prijde, že to nebolo nič oproti tomu, čo cítiš ty. Som bezradná. A štve ma to. Zároveň ma hnevá, čo ti povedala tvoja mama. Viem, že ťa to muselo dosť zobrať. Nie je to príjemné počuť také niečo od človeka, ktorý by ti mal dať najviac podpory. Mne sa vždy tlačili slzy do očí, keď mi niekto povedal niečo, čo ma ranilo. Aj keď to bola len blbá poznámka, mňa sa to dotklo. Teraz som už príliš flegmatická/cynická na to, aby som brala vážne, čo mi niekto povie a žijem si po svojom. Slová mi už prestali ubližovať. Väčšinou.

Viem, že by si strašne chcela byť s L. Viem, že ten pocit je silnejší ako ty. Hoci ja sama som ešte nikdy nemala vzťah (forever alone..Aneb niečo na spôsob tvojej sestry..)  a viem, že by som ti do toho nemala kecať, keďže si to možno neviem predstaviť, ale poviem svoj názor ako laik v obore lásky. Uhm. Myslím, že sa neoplatí zdrhať z domu a utekať za L., keď jeho rodičia odfičia preč. Čo by si z toho mala? Čo by ti to prinieslo? Bolo by to na niečo dobré? Nie, bolo by všetko ešte horšie. Vážne. Som si istá, že by si to potom vyčítala. Niekedy musí byť rozum silnejší ako srdce. Túžba je to, čo nás robí zraniteľnými. Musíš to len prekonať. Neber to ako obmedzovanie sa. Skôr ako.. spôsobom dostať sa na správnu cestu.

5 Torchic Torchic | Web | 18. srpna 2013 v 21:20 | Reagovat

Občas čítam komentáre druhých, pretože mi nenapadá, čo by som ti napísala... Niečo, čo by ti dodalo odvahu, chuť ísť ďalej, potešilo ťa, povzbudilo...
Ono... je to ťažké, keď ti niečo také povie dokonca rodič! Popravde, nezažila som to, aj keď som si zrejme prežila niečo podobné... viem si to však predstaviť. A neviem, čo by som robila, keby ma "opustila" aj mama alebo otec... Preto ti nemôžem pomôcť. Verím v to, že to vydržíš, že sa... cez to nejako prekusáš, pretože si silná, si žena, takže musíš byť silná. :)
Ale čo sa týka L., rozumiem ti až príliš dobre. A niečo ti poviem, nestojí to za to... Mrzí ma to. Ale súhlasím s Nataly.
Môj priateľ ma podvádzal a ja som o tom nevedela. Správal sa zvláštne, odháňal ma od seba, nerozprával sa so mnou... tak som si myslela, že má nejaké problémy, že potrebuje, aby pri ňom niekto stál, aby ho utešil, aby vedel, že nie je sám... tak som pri ňom bola. A bola to chyba.
Bola by som nerada, keby si niekedy ľutovala, pre čo si sa rozhodla... Vieš, keby si za ním utiekla, možno by si už nadobro stratila dôveru svojich rodičov a oni sú predsa len ľudia, ktorí pri tebe budú stáť... no ak nie vždy, tak určite dlhšie, ako niekto cudzí... A budeš s nimi ďalej žiť.
Myslím si, že v tvojom živote chce teraz všetko čas. Čas, aby sa to upokojilo, ustálilo, aby si ty prišla na to, čo... ťa skutočne urobí šťastnou bez toho, aby si to potom musela ľutovať.
Zatiaľ asi len toľko.
Mrzí ma, ak som sa k niečomu nevyjadrila, ale čítala som tvoj článok včera (keď som sa vrátila z dovolenky) a... akosi som nevedela nájsť slová... a dnes sa neviem prinútiť opäť si čítať tie slová plné bolesti...
Skús pre seba niečo urobiť. Pozrieť si nejaký blbý film, niečo si kúpiť, zjesť celú čokoládu na posedenie... čokoľvek. Ono to pomôže. Aspoň na chvíľu.
A nateraz ti posielam aspoň virtuálne objatie... Nevyrovná sa síce tomu reálnemu, ale aspoň vieš, že na teba niekto myslí. :)
Viem, aké to je, keď potrebuješ objať, ale na svete nie je nik, kto by to urobil tak, ako by si to potrebovala...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama