Syndróm zvaný strach..

7. srpna 2013 v 16:57 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Nikdy som o tom na blogu nepísala, ale teraz..stále viac sa stretávam s tým, že ľudia zažívajú/zažívali podobné veci ako ja. A ja som vtedy nevedela, že sú takýto ľudia a bola som na to sama, preto tu teraz čítate moju spoveď.
Sakra..kedy to vlastne celé začalo? V škôlke? Plač, nikto sa so mnou nechcel hrať. V škole? Tou šikanou? Nemyslím. Všetko sa začalo už v momente, keď som si lebedila v maminej maternici. Moja osobnosť, to aká som. Citlivá, vnímavá, uzkostlivá, empatická, občas akoby ani nie z toho sveta.

Mala som psychické problémy, dosť veľké už, tak ma mama poslala za psychologičkou, pomáhalo to, na chvíľu, potom som svoje stavy mala znova a zas. A tak sme prešli na ambulantnú psychiatriu a antidepresíva. Tie pocity, keď som sedávala v tej čakárni, hnusnej, tichej, sivej čakárni a v duchu som si šepkala "ty predsa nie si blázon, tak čo tu robíš?" Tá vnútorná hanba, že som na hlavu. Bola som vystrašené dvanásťročné dievčatko bez priateľov, bez tej detskej radosti. Všetko na mňa padalo. Ozajstné depresie..achjaj.
Lieky mi pomohli, všetko bolo časom lepšie, začala som ich vysadzovať, ale deň, kedy som mala v ústach poslednýkrát liek na svoje bláznovstvo bolo v deň, keď sme sa s L. dali dokopy. Vie to. Vedel to o mne. A znášal niektoré moje stavy úzkosti, ktoré som mávala. V noci. Keď som mu písala predlhé smsky alebo správy na fb, ako sa bojím, čo cítim..Stavy. A znášal to, že som jeho malý blaxonko, no dnes si myslím, že sa bál a že mu to liezlo na nervy. Nemala som to robiť, mala som svoje pocity pred ním proste tutlať, všetky tie kraviny..Ale..to som ja, moja osobnosť.

Dnes už lieky neberiem. Mnoho vecí zmizlo, bolesti hlavy či brucha, no hh..tento piatok som bola na jednom jarmoku. A zrazu, neviem čo sa stalo. Bolo tam asi milion ľudí na tom prťavom námestí a ja som začala zdrhať preč. Nemohla som dýchať, plakala som, točila sa mi hlava, potrebovala som sa dostať preč..nakoniec som skončila na opustenej stanici, kde som sa pustila do pláču. Bolo to spomienkami, v tom meste sa to všetko s L. začalo, bože, spomienky..ale bolo to aj mnou. Tá chvíľa, totálna úzkosť, že je všetko zlé a ja sa okamžite potrebujem dostať preč.
Občas v noci plačem, občas sa bojím a občas mi je zle..ale už nemám depresie ako kedysi. Dokážem žiť a usmievať sa. Trochu som sa aj osmelila. Viem, že mi to pomohlo. Doktori aj chemikálie, ktoré som tlačila do svojho tela. Posilnilo ma to. A pomohlo prijať samú seba. Dnes sa už za to nehanbím. A verím, že až znova spoznám niekoho kto ma bude milovať, tak mu to naozaj nebude vadiť. Kto som a čím som bola. Lebo..niektoré veci sa dajú stlmiť, zalepiť, potlačiť, napraviť..ale vaša osobnosť sa nikdy nezmení. A ani ja si nemyslím, že po tom všetkom sa teraz stanem divokou sebavedomou kočkou..ale, pomohlo to.


Tak snáď možno niekomu týmto článkom pomôžem, až sa k nemu dostane. Občas stačí priznať si, že mám problém, že sa umáram v smútku, sebaľútosti..a viete čo je najhorší bod depresie? Keď si zvyknete a začne sa vám to dokonca páčiť. Chodiť ako telo bez duše, stať sa samotárom..Ale nerobte to. Lebo aj ja..to, že som zvláštna bytosť, že moje vnútro je náchylnejšie na choroby duše, to ešte neznamená že by som nemala byť vyhappyená lama. Všetko je to vo vás. Vo vašej hlave. Ako veľmi dovolíte, aby to strašidlo vami manipulovalo. Prvé čo ma lekári učili bolo potlačiť TIE myšlienky, keď prídu, neprijať ich, neprívitať, nehostiť ich, ale surovo vykopnúť na ulicu a otvoriť dvere príjemným myšlienkam..Stay strong, everybody!!

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Mám tu niečo pre vás. Text, ktorý som napísala na Silvestra 2010. Resp. 1.1.2011. Ak by ste chceli, tam je to popísané lepšie, čo som prežívala..

Žila som vo svojom svete. Mojim nepriateľom bol strach. Uvažujem či to bol priateľ alebo nepriateľ. Boli sme tak úzko spätí, že to mohol by aj priateľ, veď mi bol častejším spoločníkom ako ozajstní priatelia, aj keď ich nikdy nebolo veľa. Môj svet bola realita, podčiarknutá bolesťou, krutosťou, tmou a smrťou. Ľudia mi hovorili, že som pesimista a asi som aj bola, teraz to už neviem. Páčilo sa mi, keď som vzbudzovala akýsi rešpekt, keď som hovorila ako milujem dážď, pochmúrne počasie alebo smutné pesničky, ťažko povedať či som to bola skutočne ja alebo moja maska.
Toľko strachu vo mne pramenilo, že som mala strach zo všetkého, výlety pre mňa boli nočnou mórou. Vždy som uvažovala kde sa to vzalo, veď som bola nezbedným šidlom, keď som bola maličká, ale v škôlke sa to zmenilo, deti už vtedy cítili, že som iná.
Vedela som, že potrebujem pomoc, ale pýtala som sa často sama seba "prečo ja?" Lenže vedela som, že sa to pýta veľa detí, ktoré mali väčšie problémy a to ma deprimovalo ešte viac. Veď keď boli deti postihnuté a hlavne tie, ktoré boli roky zdravé a potom zrazu vážne ochoreli, prečo by sa to nemohlo stať aj mne?? Moja myseľ bola zaprataná takýmito otázkami a strachom, bolo to silnejšie ako ja. No aj tu sa ukazovala, že som egoista. Vždy tu bolo "čo keď sa to stane mne?" a až potom bolo "čo keď sa stane niekomu z mojich blízkych?" Každý vie, aké je ťažké s niekým bojovať a hádať sa, ale horšie je bojovať so sebou samým. Niekedy som na seba kričala hlasno a mala som chuť sa vyfackať, žiadny argument nezaberal a to všetko neničilo len mňa, ale hlavne moje zdravie. Bolo mi nanič, moja hlava a brucho neustále boleli, bola to jedna nočná mora, z ktorej som sa nevedela vyhrabať.
Mala som psychológov, ale to nebolo dosť, vždy som stadiaľ chodila plná elánu, ale všetko to časom vyprchalo, nestačilo sa mi iba zhovárať a počúvať rady, ako to musím zvládnuť sama, potrebovala som viac ... psychiatra. Najsmutnejšie na tom bolo, že som to nevedela stráviť. Ľudia dodnes vnímajú tieto veci tak konzervatívne, asi ako homosexualitu. V tomto sme boli všetci "sedliaci." Keď niekto spomenul psychiatriu spomenul si na ľudí zavretých v bielych miestnostiach oblečených v kazajkách. Často som si aj ja robila srandu "Ty nepotrebuješ radu, ty potrebuješ psychiatra, ty blázon." Potom všetkom ma vždy smiech prešiel. No aj napriek tomu všetkému zlému, bolo tam niečo dobré, dostala som dar vnímať veci inak ako ostatní, byť obdarená empatiou, a dívaním sa na svet inač, ale to všetko by som vymenila za to, byť aspoň trocha viac flegmatickou. Tak často ma bolela duša, dívala som sa do steny a moje kolieska v hlave pracovali na plné obrátky. Niekedy som začala riešiť veci o ktorých som si bola na 120 % istá, ale stačila myšlienka a všetka tá istota sa rozpadla ako domček z karát. Musela som to dookola riešiť, rozoberať, niekedy som ani kvôli tomu nespala a ako sa vraví, keď niečo priveľmi rozoberieš už to nedáš späť. Tak to bolo aj u mňa.
Dodnes neviem kde sa to vzalo, viem, že každý máme niečo, ale prečo práve ja toto?? Niekedy si hovorím, že je to lepšie ako niečo iné a aj horšie, veď v dnešnej dobe má psychické problémy každý. No ten strach, keď stačila myšlienka a ja som si začala nahovárať dokonca aj rakovinu, by som nepriala nikdy nikomu. Dokázala ma to tak chytiť, že som sa nedokázala sústrediť a často mi bývalo zle, aj taká je toho všetkého stránka. No ja viem, že musím len bojovať, vedela som to na začiatku a viem to aj teraz, každý musí vyhrať svoj boj a ja musím bojovať so svojim strachom.
 


Komentáře

1 Houbička Houbička | E-mail | Web | 7. srpna 2013 v 17:05 | Reagovat

Díky za moc krásný článek. Je mi líto, že ses musela/musíš potýkat s takovými problémy.
Též jsem na tom psychicky dost špatně, emočně se přejídám a nejspíš mám bipolární afektivní poruchu - maniodepresi.
Ale to bude dobrý, to bude dobrý...

2 emma emma | Web | 7. srpna 2013 v 17:39 | Reagovat

Je mi velmi luto ze tak skvele dievca ako si ty ma taketo problemy:(
Myslim si ze je dobre ze si sa z toho vypysala mozno sa najde niekto kto sa stretol s niecim podobnym a poradia ti...
Mas to tazke no bojujes a to je dobre len sa nevzdavaj stoji za to bojovat aj ked niekedy ma clovek pocit ze nie..

3 Torchic Torchic | Web | 7. srpna 2013 v 19:15 | Reagovat

Mám pocit, akoby bol tento článok o mne. Sčasti. Totiž, chodila som ku psychologičke, ale mne to nepomáhalo. Ani jej som sa jednoducho nevedela poriadne otvoriť a ona si myslela, že som úplne v pohode. Keď mi však na začiatku chcela nasadiť lieky, ktoré by mi prakticky mohli zmeniť osobnosť, povedala som si, že niečo také určite nechcem. Takže som sa tvárila, že okrem uvažovaní o samovražde som úplne v pohode....
Tiež som si prešla rôznymi obdobiami... od šikanovania po úplnú nevšímavosť zo strany druhých. Ale stále som tu. My s tým vieme bojovať, my sme ženy. Som rada, že si sa z toho dostala... a vôbec nezáleží na tom, či to bolo kvôli chalanovi alebo kvôli hocičomu inému. Mne tiež môj bývalý veľmi pomohol. Keď sa človek cíti byť milovaný, všetko... všetko sa zdá zrazu o trochu lepšie. :)
Aj ja som mala strach. Pretože mne sa to naozaj páčilo. Byť iná. Divná. Vyčnievať z radu aspoň nejakým spôsobom... pritom však nie úplne nápadne.

Čo sa týka Belly, vôbec si nerob starosti. :D Nie som ako ona a ona nie je ako ja, boli tam len vymenované znaky, ktoré máme spoločné. Mne to totiž raz niekto povedal a mne potom došlo, že fakt sa na ňu... aspoň trochu podobám. Len som si myslela, že nie som až taká nemotorná. Ale pravda je taká, že som. :D

Držím palce! Buď šťastná. :)

4 Victory Victory | Web | 7. srpna 2013 v 19:15 | Reagovat

Tak si to dala zo seba von. Vidím, že už si si prešla to najhoršie a teraz ideš správnou cestou. Vravíš, že už ti nerobí problém usmiať sa.

Asi si to mala dané. Asi si si tým musela prejsť. Ale bojovala si. To je hlavné. A vidíš. Je to lepšie a lepšie. Pomohli doktory, pomohli chemikálie. Depresie sú hrozné z rozprávanie druhých. Ja sama som ešte poriadnu depku nezažila takže neviem, ale aj z tovjho článku ani veru nechcem. Je to silná káva, keď si v tom zahrabaná a ako si písala začínaš svoj strach brať ako svojho jediného kamaráta. Je to ťažké odpútať sa od toho. Je ťažké zahnať všetkých tích démonov čo ťa trápnia. Ja a ani nikto iný kto to nezažil si to nevie predstaviť. O to vie mi to vyráža dych a o to viac ti tlieskam, že ty si to dokázala. Iste aj teraz máš sem tam stavy, keď potrebuješ byť sama, keď ťa premože plač, ale vieš, že najhorším obdobím si si už prešla. Teraz už len neprestať bojovať. :) Si silná. Každý je svojím spôsobom silný. Skláňam ti poklonu pred tým čo si si prežila a ako si sa dokázala z toho vymotať.

Kľudne čorkni. :D Rada si prečítam tovje názory na určité témy.

5 Sayuri Sayuri | Web | 9. srpna 2013 v 14:44 | Reagovat

Ďakujem za ten fb. ;)
Tak ja som rada tomuto článku, mne si to už spomínala predtým, a dosť mi to pomohlo, vedieť, že je na tom niekto podobne. Aj keď u teba to začalo skôr...to som prekvapená, že v dvanástich, keď je človek ešte vlastne decko. Ja som ani nechodila psychológovi, lebo ja som to hrozne dlho dusila v sebe a potom bolo tak zle, že som rovno potrebovala lieky, a chodila som k psychiatrovi a tiež som si pripadala hovadsky divne v čakárni. Ale on sa so mnou ani nebavil o tom prečo som na tom ako som. Len ma zásoboval liekmi, ktoré mi myslím pomohli a ani neviem kedy som ich prestala brať. Ale takéto veci má človek stále v sebe... A som rada, že u teba je to už lepšie, po takýchto veciach si človek uvedomí veľa vecí a urobí ho to silnejším, aj keď my budeme vždy tie krehké citlivé bytosti. A to úplne chápem, to čo si písala, že si musela ujsť z tade, niekedy mám aj ja taký pocit, aj keď väčšinou sa mi ho podarí potlačiť, ale napríklad minule v autobuse som zase mala pocit, že musím vystúpiť hneď v sekunde, lebo inak tam zomriem. A to som nemala už vážne veľmi dlho. Aj ja asi vyzerám a pôsobím na ľudí ako pesmista, ale ja za to nemôžem. :D Moje myšlienky ma idú zabiť a všetko..vidím inak ako iní.
To si nemyslím, že si to mala pred L. tutlať. Možno ho to desilo trochu, ale podľa mňa je fajn hovoriť takto narovinu o tom a keď ťa ten človek miluje tak to zoberie ako súčasť teba, ktorú toleruje a dokonca sa ti bude snažiť aj pomôcť.
Niekedy rozmýšľam či budem niekedy taká vyhappyená lama ako si písala, ale chcela by som to hrozne. Mať na háku a žiť tak naplno každý deň, ničoho sa nebáť.
Inak je to dosť nespravodlivé, že nás to takto zasiahlo a dosť mladé. Sme iné, čudné a musíme sa s tým biť, ako píšeš. Ale tak život nie je spravodlivý to mi je jasné už dávno...

6 Dollie Dollie | Web | 10. srpna 2013 v 2:27 | Reagovat

je úplne skvelé že si sa  rozhodla z toho všetkého vypísať, nebudem ti tvrdiť že som toto zažila lebo nezažila teda nie tak celkom.

tiež som mala stavy úzkosti, stavy keď som mala pocity že je všetko zle a nebola som schopná robiť nič iné len sedieť pozerať do blba plakať a nechať moju myseľ nech sa zamýšľa nad všetkými možnými sprostosťami. niekedy som sa z toho plaču nemohla ani nadýchnuť,bolelo ma brucho v hrudi som cítila ten hnusný pocit mala som pocit že ma nikto nechápe,že pri mne nikto nieje

nikdy to však nebolo tak zlé aby som potrebovala odbornú pomoc ale myslím že keby nebolo mojich úžastných kamarátok a mojej mamky tak tam možno aj skončím lebo som ubližovala sama sebe všetkými tými myšlienkami a tiež som mala občas pocit že sa v tých stavoch vyžívam a že strach je už skôr priateľ ako nepriateľ

čo sa týka toho že si myslíš že si to mala pred L. tajiť tak rozhodne nemala. som toho názoru že pre osobou s ktorou máš vzťah nemáš mať také "tajnosti" a mala by ste sa rozprávať o všetkom a to že sa ti teraz nedávno ozval rozhodne dokazuje žeho nič z toho neotravovalo ani nič podobné.

Prajem ti aby si našla osobu ktorá ťa bude ľúbiť aj keď bude toto všetko vedieť lebo podľa mňa si silná holka a rozhodne si to zaslúžiš :) Ostaň silná, snaž sa myslieť pozitívne, žiadne depresívne pesničky ani rozmýšľanie nad zbytočne smutnými vecami!! Držím ti palce :)

Na koniec ti odporúčam pesničku Simple Plan- Welcome to my life čitaj text mne táto pesnička vždy pomôže, aspoň si uvedomím že všetci máme nejaké problémy

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama