In loving memory..

18. února 2015 v 16:04 | Miss X |  Jaskyňa pocitov
Ahoj, drahý blog. Opustila som ťa, nechala som ťa pustnúť, ale žila som svoj naozajstný život, taký po akom som vždy túžila, nie ten virtuálny, zahrabaná doma v perinách.
Koniec roka 2014 bol nádherný a zároveň najhorší v mojom živote. Nikdy naňho nezabudnem, nezabudnem na tento rok. Bol pre mňa dôležitý. V roku 2014 som mnohých ľudí nechala ísť, niektorí ma opustili, aj keď to nechceli.
Zvládla som ďalší rok v škole. Zistila som, že mám vedľa seba pár ozastných priateľov, ktorých milujem. Iných som stratila, odcudzili sme sa.
Oslávila som svoje narodeniny. S ľuďmi, ktorých ľúbim na koncerte skupiny, ktorú milujem. Padala som tento rok aj vstávala.
Niektoré dvete, ktoré som chcela zavrieť už v minulom roku nedokážem zavrieť ani na začiatku tohto nového roka, aj keď po tom veľmi túžim.
Začala som znova písať, pretože bolí ma duša, pretože to potrebujem. Pod článkom nech čítajú tí, ktorí majú silné žalúdky. Niekedy proste žažijete rozprávku. Princ a princezná, ale nepríde žili šťastne, až kým nepomreli, pretože jeden ostane žiť...

"The brightness of the sun, will give me just enough
To bury my love, in the Moondust
I long to hear your voice..."




Pred niekoľkými mesiacmi si moja najlepšia kamarátka znova začala písať so svojím bývalým priateľom, s ktorým chodila pred dvoma rokmi a bola to taká tá detská láska. Kupovala som s ňou darček preňho, na jeho narodeniny. Nikdy som ho nevidela, len mi o ňom veľa hovorila, ale o mesiac na to mi napísal len tak, nevediac, že sa s ňou poznám. Spýtala som sa jej, či by jej vadilo ak s ním budem písať, ale keďže ona ho už dávno nechcela a brala ho ako kamaráta, tak s tým problém nemala. Sadli sme si neskutočne. Písali sme si celé dni, dlhé správy, smiali sme sa, spriatelili sme sa, rozumeli sme si v každej veci. Potom som týždeň na internet nechodila a on sa strašne bál, že čo sa stalo, či niečo pokazil, pýtal sa iných či som v poriadku. Vtedy som mala iné problémy, nemala som naňho čas, no nakoniec som aj tak cítila, že s ním mám písať, niečo ma k nemu ťahalo. Po mesiaci sme sa stretli a šli sme spolu von. Pamätám si na tie prvé okamihy, keď bol tak veľmi nervózny, že sa len smial, strkal do mňa, bol divný a ja som si vtedy v duchu povedala, že tak toto nebude niečo pre mňa. No potom sme sedeli na kofole v jednom podniku a spôsob akým sa na mňa díval, to čo som začala cítiť ja. Páčil sa mi každý detail na ňom, náramok, náušnica v uchu aj ten piersing v jazyku, vedel sa tak krásne usmievať, keď jednu stranu pier vytiahol nahor. Mal krásny pohľad a ku mne bol úžasný. Taký typ chlapca po akom túži každé dievča. V ten večer sme sa do seba zamilovali úplne, proste sme do toho spadli. Obaja sme sa cítili šťastne, aj keď všetko šlo akosi rýchlo a aj on sa čudoval. Ďalší deň mal stužkovú, prišla som sa na ňu pozrieť, jeho spolužiaci na mňa pokrikovali škaredé veci, ale on sa za mňa nehanbil, bránil ma a miesto toho, aby s nimi potom šiel piť, bol v ten večer so mnou. Bolo to 28.11., pamätám si to úplne presne. Od toho dňa som sa každé ráno zobúdzala s myšlienkou naňho. A s jeho mikinou po svojom boku, daroval mi ju a ja z nej doteraz cítim jeho vôňu. A aký bol? Volal ma princezná, vážil si ma a ľúbil ma. Spravil by pre mňa čokoľvek, staral sa o mňa, aby som sa učila, jedla, spala, aby som večer nechodila sama po tme domov, aby som nemala problémy doma, aby som bola šťastná, hovoril mi pekné veci každú sekundu. Kvôli mne ostával doma, aby so mnou mohol písať, nešiel s kamarátmi von, chcel byť každú sekundu so mnou. Rešpektoval ma. Keď sme boli spolu, ostatní sa nám smiali, že vyzeráme akoby sme boli spolu roky, naraz sme hovorili vety, dokázali sme byť spolu hodiny a obaja sme boli z toho šťastní. Cítila som sa, že konečne mi Boh dal to, o čo som ho celé mesiace vždy prosila. On bol aj povahou úžasný. Chodil do práce, robil si vodičský, pomáhal doma koľko mohol, aj keď boli z chudobnejšej rodiny, pomáhal každému, tým bol povestný. Veľa sa smial a so všetkými bol kamarát, nefajčil, nenadával, miloval modrú farbu a skupinu Kelly Family. Koľko som sa nasmiala, že počúva práve toto. On bol taký môj princ.
Deň pred Štedrým dňom sme sa mali stretnúť a on neprišiel. Volala som mu a on sa neozýval, začínala som sa hnevať aj báť, potom mi to zdvihla jeho sestra s dvoma slovami oživujú ho. Nikdy nezabudnem na tie dve slová, ktoré mi zmenili život. V ten deň zomrel. Pamätám sa ako som vtedy doma ležala a plakala, trhalo mi vnútro a neverila som tomu. Na ruke sa mi leskol jeho náramok, ktorý mi daroval, mala som preňho vianočný darček. Po tom ma kontaktovala jeho rodina. Nestihli ma spoznať, ale vraj vďaka mne chodil po dome vysmiaty, vraj ma veľmi ľúbil. Preto mi napísala jeho sestra, že ja by som mala byť tá, čo príde na pohreb v bielom, dávali mi vedieť kedy bude pitva, kedy modlenie a pohreb. Boli to najhoršie dni môjho života. Najhoršie Vianoce, všetci sme pod stromčekom plakali. Keď tak mladé dievča vidí svojho priateľa ležať v truhle, necíti zem pod nohami. Nespoznávala som ho, necítila som ho tam a pritom som vedela, že je to on. Jeho mama ma držala, keď som plakala pri jeho truhle. Cítila som pri srdci guču, ktorá ma ťažila. A pohreb? Stála som pri ňom celý ten čas, ja, jedna v bielom, plakala som a chcela umrieť, strašne, keď pustili jeho obľúbenú pesničku (Kelly Family- An Angel), kde sa spieva, že niekedy by si prijal byť anjelom, triasli sa mi kolená, kňaz vtedy ku mne podišiel, podal mi ruku a povedal: "Úprimnú sústrasť." A on len ležal v truhle, tak dokonale krásny, v modrej košeli a kravate s mojím darčekom pri nohách, dali mu ho tam, lebo ja som mu ho nestihla vtedy dať. Keď vidíte jeho maturitnú fotku na tabuli, spolu s menom a dátumom, keď si uvedomíte, že zomrel ako 19ročný na totálnu hlúposť, veď neviem to popísať ani. Bola to len nehoda. Nebol ani chorý. Bol zdravý ako buk. Keď ho dali do zeme zomrel kus mňa spolu s ním. Či som sa pýtala, prečo práve ja? Prečo práve moja láska? Môj chlapček? A prečo ho pochovali 28.12., presne mesiac po tom, čo sme sa dali dokopy? Pravdaže som sa to pýtala neba. Hnevala som sa na Boha a hnevám sa aj teraz. Všetci mi vravia, že nesmiem, že proste to tak malo byť, že Boh si ho vzal práve preto, aký skvelý človek to bol, že Boh má svoje plány, že raz to všetko pochopím. Že teraz už je na lepšom mieste, netrápi sa, nechce, aby my sme sa trápili a samé takéto veci. Ale ja som ho videla stále pred sebou, ako sa na mňa usmieva. Raz ma hladil bez slova po tvári a v očiach mal slzy. Bože, ako veľmi ma ľúbil, všetci videli aký je vďaka mne šťastný, sám vravel, že nikoho tak neľúbil ako mňa, viem dokonca aj že zomieral šťastný, ale, práve preto sa pýtam Boha, prečo ho vzal? Nechceli sme nič viac, len byť spolu, byť šťastní, je láska hriech? Plánovali sme budúcnosť a ja som konečne mala pocit, že žijem, milujem a som milovaná. A teraz nemôžem spať, zobúdzam sa s tým, že ho už neuvidím ráno kráčať do školy, tak ako som ho videla kráčať do školy každé ráno. Neviem kde je a mám strach, že keď raz odídem z tohto sveta, že on ma tam čakať nebude. Čo keď sa človek proste rodí znova a znova? A keby nie, bude ma tam čakať ak zomriem ako babička, stará, budem mať muža, deti, vnúčatá, aké to bude? On už bude mať navždy sladkých devätnásť. Mám v sebe milión otázok a pocit, že nie je šťastný. Každú noc idem spať s tým, že sa mi prisnije.
Silvestra sme mali stráviť spolu a dať si novoročnú pusu, miesto toho som o polnoci stála obklopená ľuďmi na pešej zóne a plakala som. Videla som tam toho svojho druhého bývalého a úprimne sa bála, že teraz zas skončím s ním, len aby som mala pocit, že ma má niekto rád, aj keď je to tá najpríšernejšia vec, akú by som mohla urobiť, ale pri tom koľko chýb som v živote narobila, by som sa nečudovala ani sama sebe, keby sa tak stalo, len by som sa asi ešte viac neznášala, ako sa neznášam teraz.
Sedím doma, vidím jeho mikinu, cítim z nej jeho vôňu, akoby tu bol. Každý deň sa prihlásim na internet a čakám, že tam bude. Jeho rodina ma pozvala k nim, aby mi dali darček, ktorý pre mňa mal a celý čas som mala pocit, že sa zjaví vo dverách a bude sa tešiť, ako si s jeho rodičmi a súrodencami rozumiem.

V túto chvíľu mám strašný strach. Strach, že už nikdy nepocítim takú lásku, akú som cítila k nemu a že už ani mňa nik tak nebude ľúbiť, a keby aj, ako sa budem cítiť? Ako zradca, pretože ja som bola len jeho a kedy bude čas mať znova niekoho rada? Pri jeho hrobe, kríži s jeho menom som mu sľúbila, že ho navždy budem milovať. Snažím sa žiť svoj život ďalej a netrápiť mojich rodičov, lebo som im strašne ublížila, ale cítim prázdnotu, keď vidím šťastné páry, myslím na nás dvoch. Vidím ho v spomienkach, vidím ho v meste. Ak niekto niečo povie, o čom sme sa rozprávali aj my, spomeniem si na to. Spomeniem si naňho pri mnohých pesničkách, keď sa na seba pozriem do zrkadla, vidím jeho. Prečo si ho Boh vzal k sebe práve tak a práve teraz? Mal celý život pred sebou, vzal ho k sebe, keď bol najšťastnejší? Vzal ho k sebe, lebo toto bolo to, čo mal zažiť? Našu lásku? A čo to má naučiť mňa? Chcel Boh, aby som sa týmto vrátila k nemu? Neviem teraz, či to dokážem, lebo jedna moja časť chce aj tak žiť, ale tá druhá časť čaká len na skorú smrť. Ja viem, nie je to správne, som mladá a ja mám možnosť ešte žiť, ale už sa smrti nebojím ako kedysi, lebo keď to zvládol on, zvládnem to aj ja a strašne by som chcela byť s ním. Lebo v mojej budúcnosti teraz nevidím nič pekné, len každý deň ako ráno vstanem, zahryznem si do pery, aby som sa nerozplakala a prežijem ďalší deň. A že to zahojí čas? Ako zahojí čas smrť človeka, ktorého som ľúbila? Hoc si vyčítam, že keby som to bola vedela, budem ho milovať ešte viac, budem s ním oveľa viac, lebo on ma ľúbil viac ako vlastný život. Deň predtým mi povedal, že by pre mňa zomrel a ďalší deň zomrel. Jeho posledná smska, ktorú mi napísal boli slová, že ma nadovšetko miluje. Dá sa s niečím takým žiť? Lebo ja mám strašný strach, že nikdy na to nezabudnem a budem ma to navždy mátať, že budem stále len zapaľovať sviečky na jeho hrobe. Alebo ešte horšie, desím sa, že budem mať ešte frajerov a raz manžela a že o ňom budem svojím deťom rozprávať ako o niekom, s kým som v mladosti chodila a on zomrel. My sme si tú budúcnosť plánovali spolu. A viem, že nie som prvá ani posledná, komu niekto zomrel, že sú horšie príbehy, keď už majú aj detičky, ale aj tak sa cítim, že takto to nemalo byť, keď sme boli dvaja mladí a zaľúbení, mladý zdravý človek len tak nezomrie. Dala by som čokoľvek za to, aby sa bol vrátil naspäť, aj keď je to sebecké a strašné. Týždeň predtým než sa to stalo, bola moja mamka na vážnej operácii, trápilo ma to, no sebecky som si vravela, že nech sa stane čokoľvek, on pri mne bude stáť, že mám jeho. Chvalabohu, mamina je v poriadku, ale on tu nie je. Boh mi nechal mamu a vzal si jeho. Možno som ho brala príliš ako samozrejmosť, že tu pre mňa vždy bude, ale ja som naozaj cítila, že konečne mám to, po čom som najviac túžila a Boh mi to vzal.

Dýchám, žijem, snažím sa. Neviem koľko rán od života ešte schytám, strácam vieru, ale mám jednu túžbu. Že raz tomu porozumiem. Raz bude všetko v poriadku.
 


Komentáře

1 Suri (Torchic) Suri (Torchic) | Web | 19. února 2015 v 15:22 | Reagovat

Ja... ani neviem, ako by som sa mala vyjdariť... alebo či vôbec mám právo niečo povedať, niečo si myslieť... Je mi jasné, že momentálne chceš byť sama... a zároveň byť sama nechceš. A nakoľko som sa v takej situácii, v akej si teraz ty, nikdy neocitla, nemôžem ťa nijako súdiť ani ti poradiť. Celé mi to príde prílši neskutočné... akoby som čítala úryvok z nejakého románu. Ale viem si predstaviť, že pre teba to musí byť skutočné až príliš.
Jeden môj dobrý priateľ, a zhodou okolností je to ten, o ktorom som písala v poslednom článku, tiež takto prišiel o osobu, ktorú miloval. To, ako zomrela, bolo zbytočné a hlúpe... nerozumiem, prečo sa podobné veci stávajú a nemám pocit, že sa tomu vôbec dá porozumieť, pretože v tom jednoducho nie je nijaká logika. Je to proste len nešťastie. A nemôžno to ani vysvetliť vetou: "Nadišiel jeho/jej čas." Pretože, ako mohol ten čas nadísť, keď nestihli prežiť ani polovicu zo svojho života?
Asi ťa svojimi slovami len viac rozosmútim. Ty sa s tým zrejme potrebuješ teraz nejako zmieriť a určite ti nepomôže, keď budem vravieť, že v tom nie je nijaký význam... Pretože pri živote nás väčšinou drží len tá viera, že všetko, čo sa deje, má nejaký zmysel... ktorý možno nedokážeme vidieť, ale má.
A možno to tak naozaj je...

Veľmi ma to mrzí.

2 Winny Winny | Web | 7. července 2015 v 19:22 | Reagovat

Och bože. Po tom všetkom čo si si preskákala, keď si si prežila svoje trápenia aj všetko a konečne niečo dostala a boa šťastná, on ľúbil teba, ty si ľúbila jeho, veci boli jednoduché a on tu zrazu nebol.. Ja ani neviem čo povedať, lebo toto je to najhoršiečo sa môže stať, prísť takto o človeka. Že máš byť silná? že to prejde. Mňa by tie slová hnevali, lebo by mi to stále neprišlo fér a vedela by som že to prejde, ale to by nič nemenilo na tom, že teraz to tak kurva bolí. proste len musíš vydržať, kým jedného dňa tá bolesť prestane byť taká silná. Proste musíš veriť v krajšie zajtrajšky.

3 Conniemob Conniemob | E-mail | Web | 16. září 2017 v 16:17 | Reagovat

Hello friends!
I am an official representative of private company which deals with all kinds of written work (essay, coursework, dissertation, presentation, report, etc) in short time.
We are ready to offer a free accomplishment of written work hoping for further cooperation and honest feedback about our service.
Send your work topics to our email: discount@edu-paper.com. This offer has limited quantities!!!
Details on our website:
https://top-essay.biz

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama