Jaskyňa pocitov

In loving memory..

18. února 2015 v 16:04 | Miss X
Ahoj, drahý blog. Opustila som ťa, nechala som ťa pustnúť, ale žila som svoj naozajstný život, taký po akom som vždy túžila, nie ten virtuálny, zahrabaná doma v perinách.
Koniec roka 2014 bol nádherný a zároveň najhorší v mojom živote. Nikdy naňho nezabudnem, nezabudnem na tento rok. Bol pre mňa dôležitý. V roku 2014 som mnohých ľudí nechala ísť, niektorí ma opustili, aj keď to nechceli.
Zvládla som ďalší rok v škole. Zistila som, že mám vedľa seba pár ozastných priateľov, ktorých milujem. Iných som stratila, odcudzili sme sa.
Oslávila som svoje narodeniny. S ľuďmi, ktorých ľúbim na koncerte skupiny, ktorú milujem. Padala som tento rok aj vstávala.
Niektoré dvete, ktoré som chcela zavrieť už v minulom roku nedokážem zavrieť ani na začiatku tohto nového roka, aj keď po tom veľmi túžim.
Začala som znova písať, pretože bolí ma duša, pretože to potrebujem. Pod článkom nech čítajú tí, ktorí majú silné žalúdky. Niekedy proste žažijete rozprávku. Princ a princezná, ale nepríde žili šťastne, až kým nepomreli, pretože jeden ostane žiť...

"The brightness of the sun, will give me just enough
To bury my love, in the Moondust
I long to hear your voice..."


Potrebujem to dostať von...

3. října 2014 v 22:37 | Miss X

Tell me how you closed the door
knowin' nobody could love you more

Kde vlastne začať? Kde? Asi od posledného článku. M. sa so mnou rozišiel, približne v rovnakom čase ako L. rok predtým. Bolelo to, trhalo srdce a čo? Ostali sme kamaráti. Viac než to..oveľa viac. A začalo sa mi to páčiť a páči sa mi to doteraz. Záleži mi na ňom, žiarlim a bije mi pri ňom divoko srdce, namotaná jak sa patrí..Hoc v lete, na jednej akcii mi fest ublížil. Veľmi, aj to som mu prepáčila, Prepáčila som mu toľko vecí a slov ako nikdy nikomu...
Ale začnem letom. Bolo nudné, strašné, nezáživné..ach..až na moje narodeninky :3 Ine Kafe boli u nás v meste vystupovať, splnený sen, aj tričko som si kúpila. Úžasný večer to bol, s kamarátmi, bračekom, mojou novou úžasnou kamarátkou, ktorej vravím všetko (ale na moju Yumči nemá :*). Trošku sa pripila, ja tiež :D Rum!! Ale bola som ok, užila som si Zoči Voči na rámenách kamarátovho kamaráta, kričala som a žila. A oni? Zážitok. CD nové IK mi sestra objednala na narodeniny, príde v zime a snáď spolu pôjdeme aj na koncert :)
Môj braček. Stále sa s ním dá super pokecať, máme pády a vzostupy, ľudia, moji rodičia, kamaráti, všetci si myslia, že spolu niečo máme, lebo sme často spolu a tak :D Ale nie je to tak..sme kamaráti, super kamaráti, ale tam to kupodivu končí. Hmm...a ten kamarát z posledného článku..nuž, vykľul sa z neho horenos, ktorý už ani nepozdraví, neviem, ale ľudia sa dokážu fest meniť, alebo odkrývajú svoju podstatu..netuším, ale zaslúžil by si aspoň facku.
Brat Maťu...mehehe :D Stále v kontakte, stále podrypovačný, len sa začal namotávať akosi O.o tak umelo, tak dúfam, že nič z toho nebude viac, nechcem zlomiť ďalšie srdce :( Ako kamarátovi D. Lenže, akonáhle niečo necítite, nemôžte hrať tak nefér hru, ale odmietnúť niečiu lásku bolí rovnako ako keď odmietnú vašu lásku.


A teraz to podstatné. L. Moja prvá a najväčšia láska. Keby ste mi pred dvoma rokmi povedali, že zažijem dnešný deň, taký aký sa stal, tak nikomu neuverím. S L. sme si veľa písali, dodnes. Smsky, flirty, vyznania..teda on viac jak ja a ja som jak bitch v ňom živila nádej, aj keď už dlhšiu dobu necítim to čo som cítila kedysi, neviem či za to môže M., sčasti áno a sčasti mi bolo toľkokrát ublížené, že to odišlo..Prekvapil ma a prišiel autom, čakal ma pred školou. Dal mi pošoferovať autíčko (moje prvýkrát za volantom, skoro som nás zabila :D) potom sme boli na pizzu, smiech, rozprávali sme sa, pobozkal ma. Bolo to nice, ale skôr mechanické, necítila som také to čo by som mala :( A kúpil mi darček, ružu a macka, ale povedala som, že si to od neho nemôžem vziať a on to pred mojími očami vyhodil do kontajnera. Potom sa strašne rýchlo rútil autom, som si vravela, že sú to posledné minúty môjho života a potom už len moje kecy, ako to proste nejde, že už to tak necítim, že som mu nechcela ubližíť, že nechcem, aby ma nenávidel. Plakala som jak zmyslov zbavená, povedal "vystúp" a odišiel. Šla som s plačom pomaly domov, keď mi zavolal kde som a prišiel za mnou. Mal toho macíka aj ružu, ktorú vyhodil, bol pre to. A ospravedlnil sa mi, vraj si myslel, že ak po to pôjde a kus sa ukľudníme, tak to bude v poriadku, ale ja som svoje slová nemohla vziať späť, a tak mi povedal "zmizni"..a ja som vystúpila. A celú cestu si vravela, aby som sa neobracala, lebo ten pohľad ma bude bolieť do konca života, tak som držala pevne macka a kráčala rovno vpred. Bolelo to, bolelo vidieť ho plakať, bolelo ho nechať ho ísť, bolelo to predstaviť si, že ho vidím poslednýkrát, bolelo to, keď sa mi vybavovali spomienky, bolela predstava, že robím chybu, lebo on ma ľúbil, zvláštnym spôsobom, ale miloval ma takú akou som bola, strapatú a uplakanú, aj tak ma ľúbil, ale..ten plamienok lásky k nemu sa mi rozdúchať nepodarilo, nejde to. Keď mi napísal smsku, že ma ľúbi, vždy som ostala podráždená, smutná a v šoku, nie happy, že aj ja teba. Cítim sa strašne, môj L. nebudem vedieť ako sa má, už mi nebudú chodiť smsky na dobré ránko, bude mi...chýbať. Ale komu som tým pomáhala? Držať si ho pri sebe a dávať mu nádej? Potrebujem ho vo svojom živote, ale nie ako "frajera"..a on chce presne to. Už nechcem byť sebecká, nemôžem byť. Btw..v lete som bola uňho na pohrebe jeho babky, dlhovala som mu to, držala som ho za ruku a dávala mu silu. Má skvelých rodičov, bratrancov, rodinu...Občas som si predstavovala aké by bolo patriť do tejto rodiny alebo bývať s ním v tom jeho bytíku, kde ráno v kuchyni svieti slniečko. Všetko by bolo krásne...moja prvá láska a ja, ale..ako to urobiť? Už nijak. Necítim to, keď sa naňho dívam, nebúcha mi srdce akoby malo...bože, to je zúfalstvo, bezdmocnosť. Láska bolí, kur*vsky. Nechutne, príšerne, nedovolí vám mysliť, dýchať, tešiť sa, spať a jesť...len dúfam. že on bude v poriadku a bude šťastný..Bože, prosím ťa o to.
A ja? Budem sa snažiť prežiť, viem, že mám vôkol seba ľudí, ktorí ma podržia. A jaksik mám M., tak všelijak, on ma neľúbi na 1 000 000%, ale..stačia aj tie záblesky nehy. Dnes sa mi o ňom snívalo, bol to sen z hĺbky duše a citov..a aj to bol dôbod, prečo by som nemohla byť znova s L.
Občas si želám, aby sa veci udiali inač. Aby sme sa neboli rozišli, aby sme boli doteraz šťastní a..ale som iná, mám o dva roky viac, viac jaziev na srdci, spomienky, skúseností..Rastieme a dospievame. Ako aj tá pesnička hore. Všetci na Tokio Hotel teraz nadávajú, že už nie sú to čo predtým, ale oni dospeli! Zmenili sa! Tak ako sa mení každý....

Po pár mesiacoch..

5. března 2014 v 16:06 | Miss X
Neviem čo písať, vyšla som z cviku, ale cítim, že je načase tu niečo znova pridať, aby som mala čo si čítať a na čo spomínať, aby som si pripomenula pocity, ktoré mám teraz.
Mám sa dobre..viac než dobre, viem, že som na svojej ceste a idem správne. Sedím tu sama, počúvam "say something", sviečka mi horí a píšem s jedným mojim kamarátom J. Je to zvláštny človek. Zvláštny na túto dobu, výnimočný, múdry, vnímavý, empatický..pre niekoho hovado, no stačí sa započúvať o tom čo hovorí. S ním sa dá hovoriť o vojnách, živote, šťastí, smrti a naozaj hovoriť..A hovorím s ním aj o mojej poslednej tvorbe. Naposledy som písala v auguste roku 2012. Odvtedy nič. A bolí ma to, keďže kedysi ma to napĺňalo ako nič. No potom čo na strednej moja slohovka nemala nejaký neviem aký úspech som začala mať pocit, že moje obdobie je preč, no cítim, že to ostalo, že dokážem znova cítiť cez písmenká, slová a vety..


Som zamilovaná a šťastne zadaná. Klopem o dosku stola, aby som niečo nezakríkla. Mávame problémy ako každý pár, no milujem jeho úsmev, jeho bozky..milujem včerajšok, keď sme 4h boli v tej zime a robili somariny, za ktoré by sa iní hanbili a nám to bolo jedno..dvaja blázni, ktorí keď sú spolu, svet nadobúda tie správne farby. Žiarivé. Neviem či on bude ten, s ktorým prežijem svoj život a porodím mu 3 deti, no viem, že teraz je to ten človek, ktorého ľúbim a chcem byť s ním. Je to ten človek, na ktorého myslím, keď sa zobúdzam a keď zaspávam, je to ten človek, ktorého keď vidím ísť po ulici rozbúcha sa mi srdce, je to ten človek, pri ktorom mám motylíky v bruchu a ten človek, o ktorého sa bojím, keď na ňom vidím, že sa niečo stalo, keď sa dlho neozýva..je to ten človek, ktorý ma vie rozplakať, nahnevať a sklamať..ten človek, pri ktorom sa desím toho, že spozná inú, že ma prestane ľúbiť, že sa niečo stane a ostanú mi len spomienky. Istú dobu som si myslela, že ma neľúbi tak ako by mal, že ma možno aj využíva, tak som to stopla..a on zabojoval a dali sme sa dokopy a odvtedy nie je všetko ružové, ale..každý deň urobí niečo maličké, čím viem, že ma ľúbi tak ako môže. A to že si nepridávame spoločné fotky na FB? Že si vkuse nevoláme a necmuqujeme? My svoju lásku máme pre seba, nie iných..


L. Tuším, že o týždeň to bude rok, čo ma nechal. A pred asi mesiacom abo dvoma mi písal, že "druhá šanca" a že ma nikdy neprestal ľúbiť, ale že M...a chujoviny, naozaj. Prestali sme si písať definitívne, neviem kde je a čo robí, na FB ho nevidím skoro nikdy, vždy je off. Nechali sme sa ísť. Myslím, že už aj on pochopil, že my dvaja sme si súdení neboli. Či ma to bolí? Vždy bude. Bol to prvý človek, ktorý ma "ľubil", dal mi prvú pusu, prvé ľúbim ťa, bol proste prvý. A mám s ním veľa nádherných spomienok, to nevymažete nikdy..ale či ho stále ľúbim? Nie, už nie. Vždy mi na ňom bude záležať, že ako sa má a čo robí, ako sa mu darí, ale už nikdy by som nechcela, aby sme boli spolu, aby ma pobozkal alebo čo. Nie, už nikdy.


Škola je..náročná, zrazu mám toho veľmi veľa a nechce sa mi nič a cítim, že to prestávam zvládať, vždy som mala veci vo svojich rukách, no zrazu je to dosť..v prdeli :D A niežeby ma spolužiaci šikanovali, no už viem, že je tam pár ľudí, ktorým bude najlepšie sa vyhýbať. Odkedy som s M. niektorí ľudia na mňa divne čumia. Sme z odlišných svetov, vždy sme boli..ale aj tak..ale niektoré boli..potešujúce :D Keď som nosila jeho mikinku :3


Snažím sa žiť tak, aby ma nemrzel ani jeden deň môjho života, aby som robila veci tak ako cítim a neopakovala už nidky svoje chyby. Mám svojich kamarátov, M. a J. a M. (jj, veľa na M :DD) prišla som na to, že s chalanmi sa mi kamaráťi akosi lepšie, ale aj moje žienky, sesternice, Yumči moju..cítim sa štastne. Naši doma zakazujú, no púšťajú ma viac von, veľa sa smejem, mám veľa spomienok, rande vo štvorici, mnoooohooo..a Maťuldo, braček môj, mi stále volá a stále sme v kontakte a som za to rada, snáď ho nikdy nestratím, ako môj "starší brat" ma toho naučil mnoho..
Viem, že veci sa dejú tak ako majú..ale môžu sa diať aj lepšie ak to budeme chcieť, Preto peace, love, truth, freedom..Be happy!! And please, read it!..

Niekedy keď si myslíte, že to najhoršie je za vami, príde nová skúška..

16. listopadu 2013 v 16:05 | Miss X
Začalo to pred hlúpymi troma týždňami. Viete, začalo byť všetko lepšie, aj s L., už som tak naňho nemysela a tak som ani neviem ako, znova skončila na azete. V jeden večer mi niekto napísal, bez fotky, len tak. Normálne takým ľuďom neodpisujem, ale tentokrát..som odpovedala. Písali sme si do tretej rána, hoc sme obaja vstávali ráno do školy. Povedal mi, že si ma pamätá zo školy, zo základnej, je o rok starší. Ešte v tú noc som googlila, kto to je. Aký M.? Vraj podľa priezviska zistím hneď. Zistila som. Bola som v šoku. Totálny hajzlík školy, keď bol prúser vedeli ste, že bol za tým on. Bol v takej partii, volala som ich "vrahovia, mentalisti, metalisti" lebo..boli metalisti. Čierne oblečenie, výraz vraha. Kto by to bol povedal, že raz ho budem poznať osobne? Nikto. Nikdy. O pár dní v piatok sme sa stretli. Prechádzali sme sa. Kecali a sedeli na lavičke. Nemyslela som na nič, len bola s ním a bolo mi dobre. O dva dni neskôr sme sa stretli znova. Pršalo, tak sme sa boli skryť, objímali sme sa, veľa. Hrala som sa s jeho vlasmi, on si hrial pery na mojom krku. Bolo nám spolu dobre. O dva dni neskôr. Lialo znova, príšerne, nechutne. Zmokli sme obaja, on príšerne, klepal sa a nie a nie ho zohriať, ale zohrievala som. Objímala som ho, hrial si rúčky na mojom chrbte..Krása..Popritom sme si písavali na nete, v noci. Čakavála som ho na nete, keď prichádzal z vonku. Tam bol odvážnejší, viete..dvojzmysly a také tie veci. Vlastne aj von, sedela som mu na kolenách, hľadeli sme si do očí, držal ma za riťku..pusy nikde. Tak strašne som po nej túžila, ale akosi..nič. Stretli sme sa znova. Znova pršalo. Už sme si hovorili, že je to kliatba alebo čo. Rovnaký scénar, rovnaké intímne chvíľky, ako sa na mne smial, záchvaty smiechu, že som čisto šialená, ako sa nádherne usmieval. Pamätám si ten okamih, čokoladové očká, kučeravé vlásky a úsmev od uška k ušku, vtedy som to zacítila..to pri srdiečku..
A potom raz..v noci. Na jeho meniny. Že nemá chuť, náladu, že nič. Prečo? Jeho bývala. Aha, vedela som o nej. Rozišli sa tuším pred 2 mesiacmi..vraj čo ho nechala, tak nemá chuť žiť a stále je to také že..hm a ešte keď sa stretnú. Srdce ma bolelo tak neskutočne, ale bola som jeho kamarátka a bola objektívna, hoc som trpela. Keď som chodila s L. žiarlila som na jeho bývalú, pričom mi stále opakoval, že ju má v paži. Mal, len ja som bola hlúpa, teraz mi to život vracia..tu niekde skončím..a prejdem na tento štvrtok, tam sa toho udialo viac.


Mala som imatrikuláciu, všetko ok, pokreslení, zviazaní, ušká z papiera, úlohy..o 20:00 sme mali diskotéku v takom podniku. Bola som tam prvýkrát a úplne..fúúúha..Ten pocit, keď je len to tuci-tuci, I dont care, I love it..a skáčete, spotení, v tranze zo všetkých tých svetiel..proste, zážitok. To keď tam máte užasného kamaráta aj so svojou frajerkou, ktorá je mojou kamarátkou tiež. A bratranca a sesternicu a spoluažiačky..a proste..je vám dobre. Len ten môj kamarát furt, že musíme vypiť, tak ja že dobre :D Bolo mi horúco, bola som si hodiť tričko do boxu, som ostala len v takom tielku, idem k baru a...ON. Jeho pohľad, môj pohľad. Objatie, že čo tu a tak, tak sme sa objali znova a každý šiel svojou cestou..hm..ešte som ho zbadala tam párkrát, zjavne pil, strétaval iných ľudí, netancoval. Ja som s kamarátom a jeho kamarátom dala dva poldecáky, potom ešte jeden s jeho frajerkou a potom som mala ešte jeden keď som šla domov, ale to až neskôr. Medzi tým ako som sa rozbíjala na parkete a pohľadom hľadala jeho som bola aj vonku. Viete..vetrať hlavu :D Bratranko fajčil, tiež mi dal potiahnúť. A aha, yop..nikdy som cígu nemala, nikdy a potom na jednom z tých stretnutí s M., on fajčí a jaksik ma presvedčil skúsiť. Takže moja prvá cigareta :D Mala by som sa hanbiť, ale..toto ma trápi najmenej..No a keď tak stojíte von, ľudia ležia spití na zemi, vyhadzovači ťahajú chalana po zemi, ten stráca topánku, krik..do toho som tam znovala videla JEHO ako tiež na ten výjav pozerá..iný svet.


Potom som zas tancovala aj s tým kamaratovým kamarátom, vraj som sa mu páčila. Aha, jasné, bežne :D Tak som potom zdola z parketu zbadala JEHO ako sa opiera o zábradlie a pozerá na mňa. Akurát mi zazvonil mobil, otec, že mám páliť domov. Bolo jedenásť. Tak som šla hore..kukla naňho, že čo tak opustene, on, že nič a že či už náhodou nejdem preč, že ma pôjde odprevadiť, tak, že okej. Bola som za našou bandou, kamarát už bundu bral, že ma odprevadiť ide, tak ja že nie, nech len ostane, že už ma ide niekto odprevadiť, dali sme vtedy ten posledný poldecák, môj 4. a šli sme s M. Vraj ten chalan, čo ho vyhadzovači ťahali von bol jeho kamarát a také niečo, tak bol kus bez nálady. Ale po polke cesty ma zastavil, že som sa ani poriadne nezvítala a tak nádherne ma objal..a potom sme sa objímali po ďalších 15 krokoch zas a ešte raz..Ukradol mi čiapku a ja som mu vzala tú jeho, tak sme sa jašili :D Až sme skončili na lavičke v parku. Naťahovali sme sa o čiapočku, rozprávali sa, ja som klasicky sedela na ňom, on mi prechádzal rukami po holom chrbte pod tričkom, bozkával na krk, ja som sa mu hrala s vlasmi, pusinkovala ucho a zrazu nwm..bola pusa. Taká tá..po ktorej som vždy túžila, ako krídla motýlikov, nežná, viac som aj tak nedovolila, vadila mi žuvačka a tak :D Bola to pusa akú som s L. nikdy nezažila a myslela som si, že po rozchode, že ak príde niekto iný a príde na pusu, že si spomeniem na bývalého, budem porovnávať, ale nie..len on..žiadne myšlienky..Potom sme tam sedeli cez hodinu, meškal domov, vraj po 1,5 roku bude prvýkrát meškať na večierku, ale vraj mu je dobre, tak nejde. Zas sme sa o čiapku zlostili...a..hmm..a hmm čo vám poviem :D Prišla som domov pred jednou, po špičkách som si ľahla, ešte mama ma bola čeknúť, či vôbec ležím v posteli :D A ráno, či som pila, bo smrad v detskej jak v krčme, ale no, mami, jasné, že nie..:D Neviem či tá pusa bola naša pripitosť, lebo neriešili sme ju, písali sme si znova klasicky, ako kamaráti..a potom šiel včera von a písal mi z jedného podniku, že nemá náladu a potom vysvetlí, že čo..tak som mu napísala "dobre, ahoj" a on ":-* ♥ :-*"...v noci som vstala, aby som sa spýtala, že čo, hoc už som vedela čo..Bývalá (ktorá je k tomu nádherná, tancuje, spieva, je to baletka..proste..dievča snov, ja oproti nej? ešte aj popalené čelo mám od kulmy, talpa som a čo furt kecám, retard -.-..ona..achjo) Vraj mu písala. Že ona stále tak robí, namotáva, že ho ľúbi, ale že znova už nie..že ona nevie čo chce, on vie a ona nie..A tak som plakala a odpisovala, že teda by to už nejako mali vyriešiť, že keď sa stále ľubia a tak..proste som robila bútľavú vrbu, jemu v také chvíle nenapadne, že deň dozadu ma bozkával, že sme sa dívali na poondiate hviezdy. On len..potrebuje nehu a tú dostáva v mojom náručí, ale keby mu teraz bývalá napísala, že ideme to skúsiť zas, ani nezaváha..

-----------------------------------------------------------------------------------------------------

Občas si vravím, prečo ja. Prečo ma chalani buď berú ako najlepšiu kamarátku a butľavú vŕbu, ako nikto, škratku a bifľu alebo len ako objekt niečoho. Najlepšie je kombinácia kamarátka s výhodami. O áno. Môj bývalý. Inač, s L. nepíšem, mám ho na háku, nech si žije ako vie. Mne to tak všetko došlo, možno aj kvôli M., že tých 7 mesiacov bolo strátou času, že mnohokrát to plakanie, písanie, ten útek..prečo? Využíval ma, tak ako to robí M., ale..ja sa zas masochisticky nechám, lebo v jeho náručí mi je prekrásne, lebo ľúbim jeho tváričku a chcem, aby bol šťastný. Všade kde idem a vidím červené tramky vidím jeho. Keď pozriem z okna vidím bytovku, v ktorej býva. Vlastne ma už volal párkrát na návštevu, ale nešla som.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------

No a tak som teraz tu baby moje krásne. Môj kamarát Maťuldo ma naučil, že lepšie je nič neriešiť a byť akou som, žiť. On sa so svojou Miškou rozišiel v deň, keď som sa s M. prvýkrát stretla a je šťastný, užíva si života viac než inokedy. Vraví mi, že si mám dať pozor, lebo..pomôžem mu zabúdnúť a potom si nejakú nájde, že krutá realita. Viem, alebo sa vráti k bývalej. Ja viem, kokos, VIEM! Ale..ja som zas v niečom po uši. Ide ma poraziť, že to všetko začalo v čase ako s L. pred rokom, zas a znova a bleh..a zas sa sklamem, lebo ja si neviem nájsť normálneho dobrého chalana, ale furt deba čo je mimo z mojej riťky. Achjo. Prepáčte, že sa neozývam, keď niekedy bude viac času, prídem na vaše blogy! Pinky promise! :-* Vaša Miss X..btw..vyrazilo mi to dych viac než by malo...toto ↓


Please tell me I'm your one and only
or lie and say it at least tonight
-----------------
When you turn off the lights
I get stars in my eyes
Is this love?
Maybe someday

Maybe..no, no, you are my brother..

28. září 2013 v 17:43 | Miss X
*But if you wanna leave take good care
Hope you make a lot of nice friends out there
Just remember there's
A lot of bad and beware*

Poznáte môjho Maťulda, však? Už ho poznám dlho. Rok. Bola som s ním, keď sa rozchádzal so svojou bývalou a aj keď sa dával dokopy so svojou terajšou priateľkou. Keď, keď, keď...v šťastné aj naprd chvíle..Volá ma obča "bútľava vŕbička". Viem..ak sa niečo týka mňa, tak nad tým mávne rukou, nerieši..v tomto je sebec, ale..zas..S L. sme sa kvôli nemu občas hádali, že čo mu všetko vravím a tak, že je to chlap, nie najlepšia kamarátka. Kecy. M. za nič nemohol. Práveže ma často podržal a hovoril múdre slová, ktoré som si vtedy tak nebrala, dnes viem koľko pravdy mal..bol akoby mojim bratom, ale poslednou dobou..Kedy to začalo? Niekedy na konci prázdnin. Moje narodeniny..čakal do polnoci, aby mi zeželal ako prvý. Prvý školský deň, ráno o siedmej mi volal, aby ma podporil a povzbudil, že to zvládnem. Minulý týždeň. Robí pre mňa playlist pesničiek na YT. Takých čo on ma rád a ja milujem :D Pre mňa. Telefonuje mi skoro každý večer. Polhodinky kecáme o všetkom a ničom. Moji rodičia len začudovane zdvíhajú obočie. Ráno, občas mi volá keď idem do školy. Občas ma volá trdlo. A milo sa smeje. A keď som sa pár dní neozvala tak mi zavolal a bol vážny ako nikdy.


*It's too late for saying I love you
It's too late for saying goodbye.*

A ja..tento týždeň bol von s jednou kamarátkou, opil ju tak s ňou bol v noci, strážil ju, držal vlasy nad záchodom, urobil jej raňajky a spal s ňou na jednej posteli, tak veľmi to..nwm, žiarlila som...Smejem sa keď s ním telefonujem, moje srdce robí fakt zvláštne veci, keď posiela pesničky. Hlavne tú jednu, ktorú mi poslal v nedeľu, *takú, tú weird*..a ja som cítila nehu okolo srdca. Alebo jednu noc ešte v lete sme sa pohádali a mne to prišlo tak veľmi ľúto, tak veľmi..že som mu chcela napísať, ako veľmi mi na ňom záleží, že ho nechcem stratiť a mám ho fakt radšej ako by som mala mať. Neurobila som to. Správny krok. Lebo je jedno ako milo sa ku mne správa, on ma berie ako..kamarátku. A miluje svoju Mišku. Veľmi ju ľúbi, ešte som nevidela, aby tak muž miloval ženu, tak neuveriteľne. Bohužiaľ ona je teraz v Nemecku a skypuju asi raz za týždeň. Minule ma tak zahrialo pri srdci, keď sme telefonovali a on mi povedal, že s ňou bol na skype, ale nič..že so mnou viac pokecá :) Ale miluje ju..a keď sa vráti (keď) tak chce byť len s ňou. Minule povedal, že si asi vymaže facebook. Smutné. Lebo len toto nás spája svojim spôsobom. Len tak by ma vymazal zo svojho života. A ja? Som na to pripravená a zvládla by som to. Časom. Možno je to tým, že som ho nikdy nevidela a pritom v jeden deň bol odo mňa len 10km vzdialený, ale..žehlil si vtedy niečo u Mišky, tak neprišiel. Mala som chuť ju zabiť v tú chvíľu. Vlastne ju mám chuť zabiť vždy keď mu ubližuje, vždy keď sa neozýva a správa sa ako krava. Nemám ju rada. Ale to mu nepoviem.. A čo chce básnik povedať? Že možno mi na M. záleží viac než chcem. Viac než smiem. Delí nás od seba 281 km, 8ročný vekový rozdiel a 1 Miška. A...ale nie som na tom až tak zle. Viem, že ho neľúbim ako "ľúbiť". Len..občas túžim po tom, aby človek, ktorého budem milovať a on mňa bol ako ON.

Tento článok som písala včera..teraz dopisujem, lebo..Bolí ma duša..plačem..Myslím, že mu ublížim. Prečo mi to robí? Má zlú chvíľu, zomrel mu kamarát a zas ma depku zo svojej frajerky..a ja..a vraví ako, že keby sa mu niečo stalo, tak že to bude len dobré..a..poslal mi ten playlist, ktorý pre mňa v podstate robil, že keby sa mu niečo stalo..a ja plačem. Strašne ho chcem objať, byť teraz s ním a povedať mu, že to bude v poriadku a že keby bolo čokoľvek má tu mňa, že život nekončí a on je úžasný človek a také veci nemôže hovoriť..lebo mi to láme srdce na miniatúrne kusy..lebo mu chcem napísať, že keby sa mu niečo stane, tak časť zo mňa umrie..lebo zbožňujem jeho hlas v telefóne, jeho vtipy..jeho šikovnosť, lásku, povahu..a nemôžem, lebo..ak to urobím stratím ho aj ako kamaráta..škoda, že nevie ako veľmi mi na ňom záleží..prečo to robí? Bojím sa oňho..

Na chvíľu..

24. srpna 2013 v 11:21 | Miss X
Som teraz doma a je mi akosi nahovno. Porovnávala som svoju novú fotku v novom ráme a tú starú so starými okuliarmi. Vyzerám teraz hnusne, cítim sa tak, nepripadám si pekná, ale čo mám robiť? Nosiť zas tie staré? Naši by ma odstrelili, 50 eur je 50 eur a ja teraz..doriti, ako som si ich mohla vybrať v tej optike?! Keď sestra a tá tetka do mňa hučali, že okej, okej..a ja..ja viem, som malicherná, ale... :(

A tiež..už je to tuším rok, čo poznám Martina. A premýšľam čo všetko sa za ten rok zmenilo, kde obaja sme. Začnem ním. Pred rokom som ho nepoznala, pridal mi úchylný, trošku som doňho bola, bol taký temný a tajomný a mal problémy s expriateľkou, bola som mu vtedy oporou. Neskôr bol sám a free bol vtedy veselý a taký fajne šľahnutý..teraz v lete sa dal dokopy s novým dievčaťom. Spoznala som jeho romantickú stránku a tú smutnú, už je to taký môj brat a dosť už poznám jeho stránky, takže ho viem odhadnúť v niektorých situáciach :D :)) A mám ho fakt príšerne rada, hoc sme sa nikdy nevideli. Fakt moc. A verím, že raz sa stretneme a aspoň si ho tak fajne vystískam. Napríklad na jeho svadbe :)
A ja? Pred rokom o takejto dobe som bola dievčatko, bojazlivé, splašené, ktoré ešte nevedelo čo je láska, čo je život..tým, že som sa dostala na pokec som sa týmto veciam vystavilo. Prvé rande, prvé niečo. Prvé pobláznenia, vlastne ja som si vtedy písala s Martinom, L. (iným), E., a mojim L. Do E. a L. (iný) som bola pobláznená, do Martina tak kusičko..a môj L., hh, ten bol proste kamarát čo mi žral nervy :D Až som sa doňho zamilovala, ale doňho tak naozaj..časom, po všetkých tých pokecoch, raných RP v škole, či som sa vyspala..nikdy nezabudol, presne o 9:35, sme sa dali dokopy, ale tieto podrobnosti predsa viete. No a tak kým ja som mala vzťah a riešila totálne sračky, ktorými by som sa už teraz netrápila, Martin bol nezadaný. A potom sa mi zrútil svet, rozišli sme sa a do vzťahu sa dal Martin. Zmena :D Pánbohvie či mi raz budeme narovnako :D:D A teraz rieši sračky on a ja mu vravím, aby nebol trápny :D


Viete, ja by som to všetko rada vrátila. Ten rok dozadu a do ničoho sa nedostala. Nemusela si tým všetkým prejsť, jasné, bolo to aj krásne, ale váha krásneho a bolestného ťažko klesá pod ťarchou bolestného. Občas si vravím, že keby sme sa s L. nedali dohromady, tak som aj teraz mohla vstávať a tešiť sa na toho retardíka na azete. Bohužiaľ, teraz ledva odpíše. Ľudia sa vyvíjajú, ľudia sa menia, robia chyby a správne rozhodnutia. Napredujú, padajú, bežia, ale idú ďalej svojim životom..Musím aj ja, ale už som iná ako vtedy. Obitá, ošľahaná všetkým, už nie také dievčatko a nie také neviné. Hm. Hlavne by som zas chcela mať tú schopnosť nevedieť ako chutí láska, aby som ju nechcela. A chcela by som, aby som žila a moje srdce bilo bez toho tmavého miesta v duši. To tmavé miesto..

Áno, teším sa na strednú, na všetko nové. Nový začiatok, ale už som mala prvý zlý sen :D O tom..a staršne ma trápia tie okuliare (jj, už som dlho zavretá doma a trápia ma somariny)..neviem ako by som sa pozrela rodičom do očí, ak by som začala nosiť zas tie staré. Proste nemáme peniaze na vyhadzovanie, fakt nie a ja..kurča!!!

V každom prípade. Pred rokom som žila online. Veľa, tak som spoznala aj Martina a aj L. Teraz už to nechcem, chcem byť proste online v živote a spoznávať ľudí zoči-voči. A oni aby sa mohli pozerať na mňa a aby som sa cítila dobre, čo v nových rámoch sa necítim..Fuck. Som s tým trápna však? Okej, idem ja. Tak zas niekedy..P.S. Ako sa človek môže za rok zmeniť o 180°?? Strašné ako sa všetko mení...

*Martin túto skladbu pridal svojej na nástenku na FB, k 3.mesiacu ich spoločného bytia :D A ja si ju púšťam stále dookola, hladí mu dušu :)*

Vytrvaj moja malá,
ukáž mi čo ti urobil.
Vstávaj moja malá,
zlomené srdce predsa nemôže tak bolieť.
Keď je po všetkom, keď je po všetkom
Osud si zahraje s vami obidvoma
No tak dievča, dostaň sa z toho
Nechaj ma byť tým, ktorý ti ukáže..

Ja som ten, ktorý chce byť s tebou
Hlboko vo vnútri verím, že to tiež cítiš
Čakal som na teba v rade chlapcov
len aby som mohol byť tým ďalším.

Som normálna cítiaca bytosť, ďakujem za pochopenie...

11. srpna 2013 v 12:16 | Miss X
Sú slová a slová. Vyslovené myšlienky. Niektoré sú prezradené v hneve, iné v radosti či láske. Slová zraňujú, liečia, tešia. Niektoré slová túžime nikdy nepočuť, nikdy si ich neprečítať, po iných prahneme ako vyprahnutý pustovník po vode na púšti. Vážnosť slov je aj v tom, kto ich vysloví. Tá istá veta bude znieť inač povedaná cudzím človekom a človekom, ktorého milujeme..Častokrát máme pocit, že slová zanikajú, že vyslovené rovno umierajú, lebo ich nik nepočúva. Iné majú takú moc, že sa odrážajú od okolia, náražajú do nás ako stádo včiel, bodajú a zraňujú. Spomínam si na mnoho slov, ktoré ma potešili. No ešte viac si pamätám na tie, ktoré mi ublížili. Správa o tom, že mám depresívno blablabla poruchu. Slová "už to nie je ako na začiatku, už ťa nemilujem." A potom slová, ktoré padli v piatok. A boli vyrieknuté človekom, ktorý ma má najviac miľovať, človek, v ktorom som deväť mesiacov prebývala.

Sedela som na posteli, hrala sa na mobile. Segra bola na notebooku. Zrazu prišla mama so slovami na moju sestru "som rada, že si aká si, rozumná, že nie si ako tvoja sestra." Tak som sa opýtala, aká som a potom to prišlo: "Pred nedávnom sme s tebou behali po psychiatroch bo si nevedela čo so sebou, teraz si rebelujúca pubertiačka." Tak som sa opýtala, či chce späť to čo som bola predtým, povedala, že ona len chce, aby som bola ako normálne deti. Normálne deti. Normálne deti..Hralo mi to v hlave ešte hodnú chvíľu a boleli tie slová, boleli. Mám ísť na plastiku osobnosti? Vždy som bola poslušné dieťa, vždy. Moji rovesníci chodia domov opití, dostanú na týždeň zaracha a ide sa ďalej. Fajčia, neučia sa..To, že nie som ako sestra, ktorá je na výške a ešte nikdy nemala priateľa, lebo celú pubertu sedela nad knihami a nikde nechodila..Mám byť rovnaká? Ale ja taká nie som a nikdy nebudem. Coelho vo svojej knihe povedal, že sa nemáme báť, že zraníme svojich blízkych, lebo keď nás milujú, tak raz naše činy pochopia. To sotva.


Včera večer. Bola som na facebooku, keď som si písala s L. A zrazu "naši idú na týždeň do Čiech. Neprídeš na návštevu?" Prečo to napísal? Prečo mi to znova urobil? Prečo?! Noc som sa zas prehadzovala. On aj ja vieme, že by som šla. Obaja vieme, prečo. Možno som využívaná troska, veď ma neľúbi, ale mne to nevadí, lebo v tie chvíle, tie chvíle, keď som zaspávala v jeho objatí..to bolo niečo čo som nikdy necítila. Je to akoby všetky starosti, myšlienky ba aj vlastné telo od vás odišlo a ostala len duša naplnená nehou, láskou, dobrotou, anjelským pokojom.. Ale čo doma? Utečiem? Len tak? Vypnem mobil a prídem o pár dní? Nemám osemnásť, nemám nič. Skúšala som, či by ma nepustili na prázdniny ku kamarátke, ani ma nevypočuli, len že mám "podumať a zabudnúť." Ani ma nevypočuli poriadne. A ja ani neviem, či mi to zato stojí. Zas by mi volali, možno by kamarátku chceli k mobilu..a čo potom? Nikdy by mi už neverili..stojí mi on zato? Ak by ma ľúbil, tak by som nepremýšľala, ale takto..Ćo keď príde človek, ktorý ma bude naozaj milovať, ale zo mňa už bude taká troska, že mu nemať mať ani čo dať? Že z každej tej veci lásky bude fraška. A naši mi ho ani nedovolia, lebo mi už nebudú veriť..povedia si, že ako to, že jedna dcéra je taká geniálna a druhá k*rvu..Prečo som sa v takej situácii neocitla o päť rokov? Prečo nemám rodičov, ktorí sa nestarajú? Prečo som sa doňho zaľúbila??

A už som mala včera taký stav, že som mala chuť sa obliecť a utekať..len bežať, plakať na plné pľúca a neobzerať sa. Len ja sama, raz ja sama. Lebo zas je to o tom ako nezraniť rodičov a zároveň byť s L. Zas som medzi dvoma kameňmi, ktoré milujem a ak sa zrazia tak sa oba zničia. Tak stojím medzi nimi, tlačím rukami, aby sa k sebe nepriblížili, no cítim ako ma dlavia. Ako ma tlačia a ja už ledva dýcham.
A nevládzem..prosím, nech si L., uvedomí, že sa nemôžem len tak zbaliť a ísť, že mám city, že trpím, milujem, žijem, snívam..že nie som vec, nie som kus mäsa. Že on si užije a s úsmevom ma pošle domov si to odsrať. A moji rodičia? Prosím, nech si uvedomia, že nie som len ich dieťa, ich výtvor, ktorý môžu riadiť, manipulovať ním, nie som autíčko na ovládanie ani pes! Ja sa musím vyvíjať, musím žiť, mať slobodu, nech ma nechajú konať ako žijúcu bytosť. Lebo možno som sopľavé decko, ale keby vedeli, čo sa odohráva v mojom vnútri povedali by, že moja duša ma mnoho rokov, stovky..

Neviem čo mám robiť.Ja už naozaj neviem. Mám chuť sa zavrieť do periňaka ako keď som bola malá a tam byť až kým mi nedôjde vzduch, nech všetci pochopia, že som ŽIJÚCA BYTOSŤ!! A nie to, čo chcú a potrebujú oni..Potrebujem, aby ma niekto objal a pochopil. Fakt. No mám pocit, že na svete nie je osoby, ktorá by chápala, prečo tam za ním chcem ísť napriek takému riziku, keď ma ani nemá rád, veď som decko, tak už mať kamaráta s výhodami? Ale ja ho ľúbim a tužím po tom. Jeho dotykoch, bozkoch..Nj, chtivosť. A áno, nech všetci vravia, že v takom veku to láska ani nie je. Nech cítia to čo ja, pochopia. A nikto nechápe ako to mám doma, akých mám rodičov a ako ich ľúbim a nechcem sklamať..

A slová padajú..slová bolesti, slová totálneho zmätku, trápenia, tápania..A tie útechy neprichádzajú..tie slová, ktoré by povedali ako ďalej nie sú vyslovené..A všetko začalo pár vetami..Všetko, to ako pred rokom mi prišla správa "ahoj, kočka, ako sa máš?"..tie slová, ktoré ma pozvali na návštevu, tie slová, ktoré mi naznačli, že nie som normálna..a tie slová, ktoré ešte len prídu..a budú bolieť. Najviac mňa. Ale to nik neuvidí, lebo každý počúva len svoje slová, v sebe..

Syndróm zvaný strach..

7. srpna 2013 v 16:57 | Miss X
Nikdy som o tom na blogu nepísala, ale teraz..stále viac sa stretávam s tým, že ľudia zažívajú/zažívali podobné veci ako ja. A ja som vtedy nevedela, že sú takýto ľudia a bola som na to sama, preto tu teraz čítate moju spoveď.
Sakra..kedy to vlastne celé začalo? V škôlke? Plač, nikto sa so mnou nechcel hrať. V škole? Tou šikanou? Nemyslím. Všetko sa začalo už v momente, keď som si lebedila v maminej maternici. Moja osobnosť, to aká som. Citlivá, vnímavá, uzkostlivá, empatická, občas akoby ani nie z toho sveta.

Mala som psychické problémy, dosť veľké už, tak ma mama poslala za psychologičkou, pomáhalo to, na chvíľu, potom som svoje stavy mala znova a zas. A tak sme prešli na ambulantnú psychiatriu a antidepresíva. Tie pocity, keď som sedávala v tej čakárni, hnusnej, tichej, sivej čakárni a v duchu som si šepkala "ty predsa nie si blázon, tak čo tu robíš?" Tá vnútorná hanba, že som na hlavu. Bola som vystrašené dvanásťročné dievčatko bez priateľov, bez tej detskej radosti. Všetko na mňa padalo. Ozajstné depresie..achjaj.
Lieky mi pomohli, všetko bolo časom lepšie, začala som ich vysadzovať, ale deň, kedy som mala v ústach poslednýkrát liek na svoje bláznovstvo bolo v deň, keď sme sa s L. dali dokopy. Vie to. Vedel to o mne. A znášal niektoré moje stavy úzkosti, ktoré som mávala. V noci. Keď som mu písala predlhé smsky alebo správy na fb, ako sa bojím, čo cítim..Stavy. A znášal to, že som jeho malý blaxonko, no dnes si myslím, že sa bál a že mu to liezlo na nervy. Nemala som to robiť, mala som svoje pocity pred ním proste tutlať, všetky tie kraviny..Ale..to som ja, moja osobnosť.

Dnes už lieky neberiem. Mnoho vecí zmizlo, bolesti hlavy či brucha, no hh..tento piatok som bola na jednom jarmoku. A zrazu, neviem čo sa stalo. Bolo tam asi milion ľudí na tom prťavom námestí a ja som začala zdrhať preč. Nemohla som dýchať, plakala som, točila sa mi hlava, potrebovala som sa dostať preč..nakoniec som skončila na opustenej stanici, kde som sa pustila do pláču. Bolo to spomienkami, v tom meste sa to všetko s L. začalo, bože, spomienky..ale bolo to aj mnou. Tá chvíľa, totálna úzkosť, že je všetko zlé a ja sa okamžite potrebujem dostať preč.
Občas v noci plačem, občas sa bojím a občas mi je zle..ale už nemám depresie ako kedysi. Dokážem žiť a usmievať sa. Trochu som sa aj osmelila. Viem, že mi to pomohlo. Doktori aj chemikálie, ktoré som tlačila do svojho tela. Posilnilo ma to. A pomohlo prijať samú seba. Dnes sa už za to nehanbím. A verím, že až znova spoznám niekoho kto ma bude milovať, tak mu to naozaj nebude vadiť. Kto som a čím som bola. Lebo..niektoré veci sa dajú stlmiť, zalepiť, potlačiť, napraviť..ale vaša osobnosť sa nikdy nezmení. A ani ja si nemyslím, že po tom všetkom sa teraz stanem divokou sebavedomou kočkou..ale, pomohlo to.


Tak snáď možno niekomu týmto článkom pomôžem, až sa k nemu dostane. Občas stačí priznať si, že mám problém, že sa umáram v smútku, sebaľútosti..a viete čo je najhorší bod depresie? Keď si zvyknete a začne sa vám to dokonca páčiť. Chodiť ako telo bez duše, stať sa samotárom..Ale nerobte to. Lebo aj ja..to, že som zvláštna bytosť, že moje vnútro je náchylnejšie na choroby duše, to ešte neznamená že by som nemala byť vyhappyená lama. Všetko je to vo vás. Vo vašej hlave. Ako veľmi dovolíte, aby to strašidlo vami manipulovalo. Prvé čo ma lekári učili bolo potlačiť TIE myšlienky, keď prídu, neprijať ich, neprívitať, nehostiť ich, ale surovo vykopnúť na ulicu a otvoriť dvere príjemným myšlienkam..Stay strong, everybody!!

Friends with what? ...

1. srpna 2013 v 15:00 | Miss X

"Opať som ťa stretol,
a napriek tomu, že som o to nestal,
oheň v tvojich očiách
pre mna horieť neprestal."

1.august, hm? O 20 dní mám narodeniny. O 28 dní to bude rok čo Ho poznám. Môjho L. Strašne sa chcem vypísať, aby ste vedeli čo sa stalo, ale bojím sa, nechcem, aby sa o tom vedelo. Nechcem, aby raz tento článok čítala moja sestra. Jej som klamala tiež. Mrzí ma to, verím, že raz pochopí, prečo som urobila. Že som za ním šla.
Do iného mesta. V sobotu. S prestupom. Do jedného mesta, tam som hodinu a pol čakala na autobus do iného mesta, k nemu. Bože, triasla som sa ako osika, nadávala som si, žalúdok som mala ako na vode. Nechápala som sa samú seba, prečo to robím a prečo tam idem. Volal mi. Trikrát, či som sa nestratila, či som okej. A keď som ho na tej stanici zbadala, po tých 4 mesiacoh od rozchodu. Všetko do seba zapadlo. Nebála som sa viac. Bolo to trošku divné, zo začiatku som sa mu vôbec nedokázala pozrieť do očí. Šli sme spolu do Billy, bol si kúpiť jesť na ďalší deň do roboty. Chcela som niečo sladké, ale nevedela som sa rozhodnúť :D Tak rozhodol za mňa, vzal moju obľúbenú čokoládu. Jahodovú milku. Pamätal si to. A ako voňal!! :D Rovno z práce, tak robotnícky, sádra a pot. Ani objať ma nechcel, že smrdí, ale mne sa to páči, príde mi to mužné. Tvrdá práca. Stavba. Na ubytovni som sa zoznámila s jeho kamarátom a ujom. A šli sme von. Traja. Na pizzu. V pohode komunikácia, dokonca si zo mňa robili s kamarátom srandu. Potom mi v reštike prvykrát volala mama z dovolenky, kde som, zľakla som sa, povedala som, že som vonku s kamarátkami. A on okamžite vyšiel za mnou na chodbu, že sa zľakol tiež, či je všetko ok. Pozná moju mamu no, aká je.. Pri stole si zo mňa robil žarty, ale bol aj milý. Odsunul mi stoličku :D a vyložil mi nohy na tie jeho. A donútil kamaráta, aby nám spravil spoločnú fotku. Vyzerá inač. Má vyholenú hlavu a pribral, ale ON ostal :)


Z reštiky sme už šli za ruky :) A spievali sme si. Rovnako ako v deň keď sme sa dali dohromady. Vtedy sme spievali Ráno od Ine Kafe, teraz sme spievali Špinavé objatie od IK (on začal ráno, ale mne prišlo ŠO lepšie)..a ten kamarát chudák za nami :D Piate koleso na voze, tak sme ho šli odprevadiť na ubytovňu a my sme sa šli prejsť. Vtedy mi zavolal Maťuldo, môj "brat" :D A nakoniec sme skončili na tmavej lúke bozkávajúc sa, krása, tie chvíle..hmm, to sme si obaja užívali. Akoby sa nikdy nič nestalo. A všetko bolo krásne, až nato, že mi zavolala mama, že mám ísť hneď domov a dať jej k mobilu sestru. Ako? 35 km ma delilo od domova. A tak som povedala, že nikam nejdem a spím u kamarátky, to vedela aj sestra. Mama chytila hysák, že mi to predsa zakázali, kým sú oni na dovolenke, že som nechala sestru samú a že mám ísť hneď domov. A ja som povedala nejdem. Prvýkrát za svoj život som mame povedala nie, že nejdem. A tak sa vykričala a povedala, že si to vybavíme až prídu z dovolenky..Super. A tam sa to celé pokazilo. Už som sa nevedela uvolniť, ale on to chápal, som sa ospravedlnila a povedal, že za to nemôžem. Teraz s odstupom pár dní viem, že som si mala mobil vypnúť a vysrať sa na celý svet. Čo už. Tak sme šli na ubytovňu. Boli tam štyri postele. Ujo, jeho kamarát, on, jedna voľná. Myslela som, že budem spať na tej voľnej, ale hajala som pri ňom :) Hoc sme sa vôbec nevyspali :D Lebo sa obaja prehadzujeme a tam nebol priestor a trošku chrápe :D No viete čo? Ako sa ku mne pritúlil, dal mi pusu na čelo, pohladkal, objal a so zavretými očkami sa ma spýtal "Som rád, že si tu. Prídeš ešte niekedy?" A keď spal a ja som sa dívala na jeho krásnu tvár. Neľutovala som. Škoda však, že prišlo bolestné ráno. Odprevadil ma, šli sme za ruky, rozprávali sa, dali sme si veľkú pusu a povedali si ahoj. V ten večer sme boli pár. Poznáme sa, vieme o sebe toho veľa. Ako s tou Milkou, ako kamarátovi vysvetľoval, prečo chcem od našich z dovolenky morského ježka :D Ako ma volal mojko a ja jeho tiež. Každý bozk, dotyk, spev aj to držanie sa za ruky. Bolo to také prirodzené. Smiech, rozprávanie sa. Také naše.
Plakala som, keď som potom osamela na stanici na ceste domov. Chcela som ten deň zažívať znova dookola, každý detail, znova som sa cítila ako tesne po rozchode. Každá bodavá spomienka. Ale neľutujem, že som za ním šla. Hoc mi moji rodičia dajú za to spanie u kamarátky zaracha na sto rokov, nevadí, lebo pri každom zvýšenom slove si predstavím každú pusu na čelo v spánku, ktorú mi dal.


"Zostaneš kvôli mne hore?
Nechcem nič zmeškať.
Budem zdieľať vzduch, ktorý dýcham
dám ti srdce na strune
Iba nechcem nič zmeškať."

Neviem čo presne to preňho znamenalo, čo to znamenalo pre nás. Len raz som so smiechom zapotila "nie je až také zlé byť kamarátmi s výhodami" a on sa nádherne a prirodzene zasmial. Maťuldo hovorí, že budeme spolu. Určite raz, alebo že to naše "kamarátstvo" bude ešte dlho trvať. Chcem tomu veriť, ale bojím sa. Áno, využil ma, aby si svojim spôsobom užil, znova cítil blízkosť baby, nebol sám. Ale nemiluje ma. Nemiluje, inač by mu na mne oveľa viac záležalo. Alebo nevie čo znamená milovať? Toto praktizovať už viac nebudeme môcť. To viete, moji prísni rodičia. A on si časom nájde priateľku, zamiluje sa. No teraz chodí po polke Slovenska a pracuje ako živnostník. Nemá čas a vyhovuje mu byť sám a..keby niečo ...má mňa. Po tej sobote som si naňho nezačala robiť žiadne nároky, nič. Píšeme si na Facebooku, viac odpisuje, ale to len také..Ešte mi volal v nedeľu, či som v poriadku docestovala a ako rodičia, ale inač už nevolal. No urobil jednu vec :) Na FB nikdy, odkedy si ho založil profilovku nemal, je tam inkognito, no teraz ju má :) Poslala som mu tú fotku, čo si so mnou vypýtal v tej reštike a on si ju v tú minútu dal za profilovku :)) Je to divné :D s expriateľkou mať profilovku, ale why fucking not? Svet je dávno naruby. Som zvedavá ako sa zatvárila tá Kikuška, keď to zbadala, tá čo si zo mňa uťahovala.
Yumči mi vraví, aby som si dávala pozor, že predsa viem, ako ma vždy dokáže zraniť. Ja viem. Teraz si to ale nepriznávam. Nechcem. Že ma nemiluje, len ma ma rád, že ho priťahujem, poznám ho a rozumiem mu, ale to je všetko. Nechcem to počuť. Lebo ako aj Yumči povedala, to že bol pri mne šťastný je občas to najdôležitejšie. Že bol celý happy, že som tam, správal sa ako rozjarené dieťa :)
Dala by som mu druhú šancu, keby ju chcel a správala by som sa úplne inač, ako vtedy. Viac slobody, žiadne stavy, žiarlivostné scénky, večné smskovanie, kde je, čo robí, prečo sa neozve, či je v pohode. No učíme sa z chýb a on tú druhú šancu nechce. Tak..máme to čo máme. Niečo. Kamarátstvo. S výhodami alebo s čím. Mne stačí však aj to. Som šťastná za tie spomienky. Raz ma zabijú, viem to. A celý ten útek ma vrátil dozadu o 3,5 mesiaca, ale who cares? Nemenila by som, lebo vtedy som bola šťastná.

Možno nič nie je také, aké sa nám zdá..

17. července 2013 v 22:33 | Miss X

Smiem? Viem, že dnes je to už druhýkrát čo píšem, ale..potrebujem to. Teraz hneď. Viete, bola som von, prechádzala som sa po násype a neviem, videla som tam nás dvoch s L., resp. spomínala ako sme tam boli. A potom som bola na hojdačke. Na tej na ktorej som sa hojdávala v decembri, keď som mala všetko a bola šťastná. Teraz som sa hojdala a spomínala ako som tam bola, ale šťastná (ten rozdiel, ako som sa odvtedy zmenila)..Neviem prečo spomínam, neviem prečo ho stále v sebe oživujem. Možno som trošku v minulom članku klamala (samú seba?), že v nič nedúfam, možno je vo mne nejaká stupid part, ktorá dúfa, lebo, lebo...som si teraz pustila jednu pesničku (už som ju počula ráno, ale text až teraz). Dostalo ma to. Otvorilo dvere, ktoré som zamkla. Tá dovolenka našich. Asi dúfam, že sa vtedy stretneme...Bojím sa. Lebo dúfam a viem, že ak sa teraz nestretneme, tak už nikdy a to ma..ničí. A ja..neviem prečo ho chcem vidieť. Desím sa toho a i tak to chcem. No nechcem zničiť to šťastie čo som si teraz tak dlho budovala..ani neviem.. Len ma mrzí, že vás týmto článkom sklamem, že som bola taká happy a teraz som na svojej horskej dráhe znova dole, ale nebojte, ja sa vyspím, bude ráno dobre :) Lebo sa nenechám len tak zničiť, lebo je to ešte pár dní a ako som hovorila. Osud mi cestu ukáže.
Bolí ma koleno. Už pár dní, ale po dnešnej veľmi dlhej prechádzke je to veľmi bolestivé, ledva som došla domov. Neviem prečo ma tak bolí, je to však príšerné, achjaj, to zas bude tá noc :(..a ešte pridám tú pesničku čo ma tak dostala. Možno na dobrú noc. Mrzí ma to. Ale tá pesnička, refrén tej pesničky možno povedal to, čo som si nejakú dobu myslela..a teraz, proste sa tie zamknuté dvere dokorán otvorili a ja na kolenách idem znova hľadať kľúč a znova ich zamknem..Btw..neverím, že sa znova dáme dokopy, neviem v čo verím, ale v toto určite nie. Ani neviem v čo..len..neviem čo cítim. Mala by som prestať premýšľať. Naozaj, lebo sa cítim ako pokrytec, že som happy, vám píšem, aby ste boli happy a potom ma zloží pesnička.


Pretože keď sa otočím chrbtom,
moje modriny bijú do očí,
našu zničenú rozprávku
je také ťažké skryť

Stále verím, že "ty a ja" bude trvať večne,..

Že keď sa stretneme, dáme sa dokopy,
a ak nie, navždy sa rozídeme.
Znesiem tú ranu, viem, že za to stojíš,
keď ma udrieš, udrieš ma silno.

Bad memories..

26. června 2013 v 23:59 | Miss X
*There's just too much that time cannot erase*

Sú veci, ktoré tu nikdy nebudem môcť napísať o mne a o L., sú príliš vážne, príliš osobné, aby som mohla, ale stalo sa toho oveľa viac..zažili sme si dosť veľa vecí. Spomínam na ten januarový večer, keď som sa cítila mŕtva, keď som necítila nič, keď som sa zľakla. A on tam bol a robil si žarty, ako obvykle, z veci tak vážnej. Nemala som to urobiť, mala som sa na to vyspať, nemala som mu povedať, že je koniec, viem, že som mu zlomila vtedy srdce, hoc som to ďalší deň oľutovala a on ma vzal späť, ale vyhadzoval mi to na oči aj v deň nášho skutočného rozchodu, hoc ďalší deň mi povedal, že to nie je ten dôvod, že len v tom nechcel byť sám, nechcel byť ten zlý. Ale ja som aj tak vedela, že aj to bol ten dôvod. Ja som ho fakt nechcela nechať, ale bála som sa. Bola som vystrašená, hlavou mi prebehli všetky tie scenáre ako to hovorím našim..a ten nasledujúci mesiac..a vtedy, keď začal byť vystrašený aj on, ale niečo v nás sa aj tešilo. Ja neviem..nepochopíte, nech si myslíte čokoľvek, je to trošku zložitejšie, ale nakoniec to dopadlo dobre. A to nie je jediné..vtedy, keď mi nadával do všetkého do čoho sa dalo, vtedy, keď som zabrdala do jeho minulosti, z ktorej som bola tiež vystrašená, tie otázky, tá vážnosť, zimomriavky, ale nechala som to tak, milovala som ho, no ten tieň jeho spomienok tam bol vždy..rovnako ako ten môj, keď musel znášať moje stavy, psychické problémy, ktoré sa vracali..a nakoniec to čo mi povedal pri našom rozchode, to čo som si pomyslela toľkokrát a tušila to a ako som opakovala "nie, nie ty, je to hlúposť, mýlia sa, klameš."


...Niekedy to nie je len rozchode, o tom, že človeka milujete nech sa stane čokoľvek, ale aj o tom, že s ním prežijete veci, ktoré sa dejú len vo filmoch, v knihách. Na ani jednu z tých vecí som nebola pripravená. Malé dievčatko nedokáže zvládnuť takú lásku, tie veci..A on to dokázal zabudnúť, všetko. To čo sme spolu prežili, doslova prežili a že mi povedal veci, ktoré iným nie. Len mne a vedela som, že ho to ničí rovnako, že kdesi v ňom je zlomený tým všetkým. Obaja máme minulosť, zlé, nepekné spomienky..a tieto veci vie málo ľudí, veľmi málo ľudí, lebo keď o tom hovorím, tak to ožíva, ako príšera, tie zlé veci. A bojím sa oňho..Občas sa naňho nedokážem hnevať, čo mi urobiť, nie po tom čím všetkým si v živote prešiel. On si nepripúšťa ľudí k telu, lebo je zraniteľný, lebo zažil čo zažil..Či si to prifarboval? Nie. Myslela som si, že to všetko dokážeme zniesť, že to všetko nás posilní, že láska zahojí tie rany..a preto tak bolí, keď s ním píšem, lebo je to pretvárka o tom ako je nám dobre. Nepochopíte ani jednu vec, ktorá sa nám stala, ani jednu, no potrebovala som to tu napísať, aspoň v tých heslách. Kiežby som svoju prvú lásku prežila tak ako sa má, prechádzky v parku, prvé bozky a nie strach a preplakané noci..Kiežby...

Mám pocit, že tento článok nemal nikdy vzniknúť..Fuck.

Ďakujem a hlboký nádych..

25. června 2013 v 19:51 | Miss X

Trošku sa hanbím, trošku dosť, viete, za ten včerajší článok, že som zas vyznela ako totálna rula. Že znova ma ovládlo to niečo v mojom vnútri, tá bolesť a to všetko. Mrzí ma to a chcem vám veľmi poďakovať, ale fakt veľmi, neviete si ani predstaviť čo tie vaše komentáre pre mňa znamenajú a ten pocit, že v tom nie som sama, že všetci máme nejaký svoj príbeh, svoju bolesť a spomienky. Ďakujem. Proste, každý raz máme svoje chvíle, však?

Dnes som zažila zvláštnu vec, ale viem, že to tak nejaká vyššia moc chcela, aby som to pocítila, aby som sa trošku vzchopila. Viete, nemá sa špehovať na internete, ale ja HO občas špehujem, ale nie na pokeci a facebooku (hoc aj tam), ale na inom portáli, kde stále nechal naše spoločné fotky, čo už ich mohol zmazať, ale nie to som chcela..pridal niečo ako status s textom "už sú to tri mesiace..oholiť sa?" a tak som si čítala komenty a dal tam svoju fotku. Keď som ju otvorila, hm, zľakla som sa? Ja som tam môjho chlapčeka nevidela. Bol to niekto cudzí. Na začiatku nášho vzťahu mal dlhšie vlasy, ale kvôli mne sa ostrihal, vedel, že takto sa mi páči viac a stále sa holil..a teraz? Bezdomovec. Vlasatý, zarastený, akoby mal tridsať, nie dvadsať. Prestal o seba starať. Aj to jeho pitie. Keď sme boli spolu neopíjal sa toľko, lebo vedel, že ma tým sklame, po rozchode mal týždenný chlastací turnus, to isté teraz o víkendoch, fajčí a je totálne..za sukňami, veď viete..Čo sa to stalo? Za tie tri mesiace? Kde sa stratil človek, ktorého som milovala?
A potom mi to celé došlo, už nič nie je ako vtedy, všetko je preč, obaja sme sa zmenili a už nás nespája nič, len spoločné spomienky. Ľúbim ho aj naďalej, ale keď sa dívam na tú fotku, je to iné. Divné. Neviem čo to je, ale ja ho tam už nevidím a hoc to bolí, nejaká moja časť začala o trošku viac dýchať..hoc keď sa zahľadím, tak cítim nehu, lásku, niekde hlboko vidím môjho L.,..to viete, nezmizne to z minúty na minútu. Zvláštne je, že ho aj ľutujem. Má smutný život, hoc sa tvári aký je happy, že robí teraz cez víkend doma žúr so vším všudy. Nech, ja mu to prajem, ak je šťastný...


A čo sa týka toho prespatia uňho, už si tým nie som taká istá, ale vidieť by som ho videla rada, hoc on len na stretko nepristane, myslím si..Tak uvidím čo bude, je to ešte mesiac. Ak naši pôjdu na dovolenku, on bude sám a všetko bude tak ako má a ja uvidím, že mi život ukazuje smer, voľnú cestu, že to mám urobiť, tak pôjdem. Síce, chcem? Neviem už. Chcem. Stále ho milujem.
Teraz mám pre zmenu jednu z tých chvíľ, keď mám pocit, že ho mám totálne na háku a je to z časti preč. Už takých chvíľ bolo..a potom sa to vrátilo s ešte väčšou silou, lebo som si to všetko nahovorila, aby sa mi uľavilo. Áno, z časti zas len kecám, lebo som okej, z časti vo mne stále toho žije príliš mnoho. A viem, že to ešte neskončilo, že ešte prelejem nejaké tie slzy, lebo zabudnúť sa nedá a hojenie je proces zdĺhavý...Ak sa raz znova stretneme, ak sa naše životy raz znova majú spojiť, tak sa tak stane, bez ale..Čas ukáže, život napovie, osud rozhodne..

Ešte raz, jedno veľké ďakujem, vám všetkým. Nemyslela som si, že keď odídem z tamtého blogu tak budem šťastnejšia, ale som, tu sa cítim lepšia, tu som našla ozajstný domov. Ďakujem.

EDIT (20:32)..klamem samu seba? V playliste sa mi pustila presmutne krásna pesnička a mne zovrelo hrdlo. Zbadala som, že odignoroval moju poslednú správu. Zrazu cítim, že nič nie je ok. Ale verím, zhlboka dýcham..a prepnem to, nesmiem si nič pripúšťať, premýšľať a spomínať. Proste nesmiem.

Please don't leave me alone..

24. června 2013 v 16:33 | Miss X
When I'm alone, I think. When I'm think, I remember.
When I'm remember, I feel pain. When I feel pain, I cry.
When I cry, I can't stop.
Please don't leave me alone


Ani neviem ako to teraz začalo. Veď..už mi bolo dobre, veď..toto som necítila už dlho. Žeby tým, že som sa začala zas hrabať v spomienkach? Zas ho riešiť? Neviem, ale znova plačem a preklínam svoje oči, že budú červené a moji rodičia čoskoro prídu domov. Oni už ani nevedia kto L. bol a od toho rozchodu som ho aj prestala spomínať, som pred nimi šťastná, nemajú dôvod podozrievať ma, ale oni ani netušia kto je ich dievčatko, že som vyrástla, že trpím..Že potrebujem objatie, také to, ktoré by povedalo všetko, ale oni sú rodičia, nechápu to..
Prečo to tak bolí? Čítať to? Prečo som v tú chvíľu bola na facebooku a mne zrazu skrstlo v tej zabednej hlave, že si prečítam staré konverzácie? Prečo? A potom to už nešlo zastaviť. Tá bezcmocnosť, tá bolesť, melancholia za tými slovami. Milujem ťa 6 dní pred rozchodom, ľúbim ťa 2 dni pred pohrebom mojej babky...november, január, február, október..slová, smajlíky, pocity..chvíle, to čo už nevrátim. Píšeme si aj teraz, ale dá sa to porovnávať? Až teraz mi došlo o čo je to iné. Je to nútené, je to..na hovno. Už to nie sú tie správy dlhé ako toaletný papier, spontánne, úprimne..teraz si dávame pozor na každé slovo..nebudem tam chodiť, už mu neodpíšem, pár dní, týždňov..



Viete včera ten článok, však? Zavolal ma k sebe prespať, keď bude sám aj ja budem doma sama. Viem, že ma využíva a vie, že sa nechám, ale ja strašne chcem. Zažiť to čo som predtým nemala, variť si spolu, pozrieť film, ísť do krčmy s jeho kamarátmi..znova vidieť jeho úsmev, pohľad, zisiť či v nich niečo ostalo..Veď ja si už ani neviem vybaviť jeho hlas! A ak nepôjdem, budem mať ešte možnosť? Prečo nebýva tu kde ja? Prečo ho s bolesťou na srdci občas nemôžem aspoň stretnúť, aby som videla, že sa má dobre? A stojí mi to zato, ísť k nemu prespať? Zradiť rodičov, ktorí keď mi na to prídu, tak mi už nikdy veriť nebudú? Lebo už som klamala. Keď som sa s ním na začiatku stretávala. Odpustili, ale odpustili by toto? Nie. A ja nechcem byť ich dievčatko, z ktorej sa stalo toto. To čím som teraz. To čo zo mňa spravil on.
Stále počúvam, že som mladučká, život pred sebou, že bol prvý a preto to tak bolí. Bullshit. Bolí to, lebo som ho milovala! A milujem! A viem, že už nikdy to nebude rovnaké, že už nikdy nebudeme spolu, ale tie pocity..tá láska a spomienky. A to prespatie, tá malinká nádej, že uvidím to po čom túžim. Že to nebola len ilúzia, že ma mal naozaj rád. Tak prečo prestal?



Nechal ma 16.marca..už je to dlho, ale ja som znova na začiatku a akokoľvek sa snažím, tak sa to vracia s tou istou presnosťou a silou. A ja si pripadám tak hlúpa a naivná, keď vidím, že on je v pohode a na mňa totálne serie. Že nikdy nezistí, ako mi je teraz..Hh, keď toto všetko píšem mám deja vu..Nepíšem podobné somariny už od marca? Dokola to isté, moja preber sa, bo zle dopadneš! Nerob chyby, nenič si život!!
A vy mi strašne pomáhate, hovoríte mi svoje boliestky a snažíte sa mi byť oporou a ja som tak staršne nevďačná, že sa sama stále topím a kúpem v sebaľútosti, veď sa dejú horšie veci nie? Dejú, ale ja cítim teraz práve toto.
Nemal ma postaviť pred tamto rozhodnutie, nemal to urobiť, nemal mi dať nádej, nemal ma pozývať..nemal ma zraniť..Nikdy. Prečo je takýto? Prečo som sa nemohla zaľúbiť do menej komplikovaného chlapca? Ale doňho? Do môjho Chlapčeka? Chýba mi to, chýba mi hovoriť mu môj chlapček, chýba mi jeho Mojko. Áno, závidím všetkým tým šťastným párikom, lebo majú to, čo som ja stratila. Vlastnou vinou. nemala som naňho tlačiť, urážať sa, nemala som urobiť tie chyby. A on by ma teraz možno miloval, možno..?
Chcem spať, zaspať a dlho sa nezobudiť, až keď budem mať o 5 rokov viac a bude to všetko preč. A bude navždy preč z môjho života, ale..chcem ho poslať preč z môjho života? Nechcem, nemôžem..bojím sa, bojím sa stratiť s ním aj ten kamarátsky kontakt, bojím sa, že sa mu raz niečo stane a ja sa o tom nedozviem, bojím sa že zabudne..
Ok, treba sa pozbierať..nechcem vás týmto dokolečka zaťažovať, baví to ešte niekoho? Baví niekoho stále ma utešovať? Nie. Cítim sa sebecká, cítim sa byť na príťaž, cítim sa byť nemilovanou, nepochopenou, najhoršou dcérou.. Pohŕdam sama sebou, som piča. Fakt sa tak občas cítim. (Občas?) A viem, že to nie je len jeho vina, ale moja. Mojej povahy, vždy som bola psychicky labilná, vždy som mala tie problémy. Vedel to, nevadilo mu to, ľúbil svojho blaxonka, ale potom som mu začala liezť na nervy..Viete čo? Niekedy chcem, túžim po tom, aby bol znovu 29.august 2012 a ja som nesedela na pokeci, aby som sa tam nikdy nebola prihlásila, aby som ho nikdy nebola spoznala, aby som s ním nikdy na rande nešla. Teraz by som bola šťastnejšia..

Túžby a rozhodnutia..

23. června 2013 v 16:29 | Miss X
Poznáte ten pocit, keď sa v duchu modlíte za niečo, čo viete, že nie je správne? Že ak by sa to splnilo prinieslo by to so sebou aj mnoho zlého, mnoho riskovania, že sklamete svojich blízkych..že budete nútení klamať, snovať lži, ktoré tak neznášate, že budete znova cítiť tú guču vo vašom žalúdku, len pre tých pár hodín, ktoré vám prinesú šťastie..Lebo akokoľvek sa snažíte, predstierate úsmev, chodíte von sa zabávať a ľudia aj zabudli, že ste niečo bolestivé prežili, tak vo vnútri cítite prázdnotu? To prázdne miesto, ktoré sa vo vašich myšlienkach už nikdy nenaplní? To miesto, kde ste mali srdce, ale ON si ho vzal a teraz je to srdce aj ON preč. A vy ste sa s tým ešte nezmierili, ale už ani o tom nehovoríte, lebo cítite, že to ľudia už ani nechcú počúvať, že už im leziete na nervy..a tak sa hráte na šťastných, len v noci vám po lícach stekajú slzy..A keď čítate ako je váš najlepší kamarát šťastný, že našiel svoju lásku, prajete mu to, tešíte sa, no niečo vo vašom vnútri plače a kričí, je mu smutno, že prečo práve ono zažilo tú bolesť, že sa zamilovalo do človeka, ktorému na vás nezaléži, len tak..inač.. A vy ho stále ľúbite akokoľvek sa snažíte s tým prestať, akokoľvek sa bránite myšlienkam na nádej, nejde to..A to ako predstierate, že ste kamaráti, že hh, je to všetko preč a vy ste v poriadku..
Ale zrazu príde niečo, čo vám dá nádej byť chvíľu šťastnými. Deň, pár hodín, minút, sekúnd..okamihy, ktoré ste si v hlave prehrali snáď tisíckrát a stratili nádej, že ich aj raz zažijete, hlavne po tom..konci..Chcete to, srdce piští, túžba vami lomcuje, ale ak to urobíte stratíte samých seba..Budete šťastní, ale čo potom? Až sa zas vrátite domov, ľahnete si do postele a budete znova tam kde ste boli a ešte ďalej od vyliečenia? Stojí vám to za to? Za tie ostré črepiny, na ktorých sa odráža dúha?


Ale sami viete, že šťastní ste neboli už príliš dlho, pár mesiacov a ešte dlho nebudete a ak to urobíte, tak opäť pocítite šťastie, spokojnosť, pocit, že sa môže stať čokoľvek a vy to zvládnete, ale už to nebude rovnaké ako predtým. Nechcete zradiť seba, rodičov, že zradite ich dôveruje a prakticky utečiete, ale..
Ale to šťastie je aj napriek tomu tak vzdialené, nič nie je isté, do cesty sa stáva príliš mnoho vecí, cítite, že sa to nestane, že aj napriek tomu, či sa rozhodnete tak či onak, nie je šanca.. a vám z toho pukne srdce, no vo vnútri sa tešíte, že bolo rozhodnuté za vás, utešujete sa vedomím, že to tak malo byť..to vaše zbabelé ja sa raduje, ale srdiečku je zasa nahovno, lebo chcelo, tešilo sa na JEHO úsmev..


Ale..čo ak sa to stane? Čo ak budete stáť pred tým rozhodnutím a všetko zlé vám cúvne z cesty? Čo ak jediné čo bude treba urobiť bude sadnúť na bus a zhlboka sa nadýchnuť, čo potom? Budete dostatočne silní, to urobiť? Ak viete, že vám to môže zničiť tak veľa..že vaše klamstvo zlyhá..
Občas človek stojí pred rozhodnutím, či urobiť veci správne, alebo ich urobiť ľahko, urobiť to, čo chcete, po čom túžite..ale život nie je o tom čo chcete, ale čo smiete, čo vám kážu rodičia, spoločnosť, čo káže morálka, čo káže Boh..ale čo to, čo káže vaše srdce?
Veríme na osud, no občas vieme, že si šťastie tvoríme sami, svojimi rozhodnutiami..a bojíme sa, bojíme sa, že sa nerozhodneme správne a do smrti budeme ľutovať..ale ja nechcem veľa, chcem byť len šťastná, aspoň na chvíľu, aj keby to bola len ilúzia..

New beginning..

19. června 2013 v 20:31 | Miss X


Začiatky vždy boli a budú ťažké. Je ťažké za sebou nechať niečo, čo vás robilo šťastnými dlhú dobu, roky. Je ťažké začínať od nuly, od základov, keď už ste mali postavený celý dom. Je ťažké postaviť sa tvárou k realite a priznať si, že niečo zomrelo, že už to tak ďalej nejde. Že niečo občas musí skončiť a niečo nové sa zrodiť. A tak sa zrodil tento blog. Pri tom minulom som urobila veľa chýb a bude mi za ním úprimne smutno, ale musela som..Dospela som, musel so mnou dospieť aj môj svet. Svet mojich sĺz aj úsmevov. A som tu, z popola k nebu. Som fénix?? Premýšľam či začať blbými frázami vítania, veď vy baby moje, ktorými túto svoju novú adresu dám, ma veľmi dobre poznáte a viete ako to bolo, prečo to skončilo a čo som si preskákala..A veľmi si vážim, ak v čítaní mojich výlevoch budete pokračovať aj tu :) Ľúbim vás. Viete, tam, na tom starom blogu som nechala kus svojej minulosti, všetko zlé, a tam nech to ostane. Chcem začať odznova, s novým štítom, silnejšia a vnímavejšia..Tu.


A spieval by som pieseň, ktorá by bola iba naša
Ale zaspieval som ich všetky inému srdcu
A chcem plakať, chcem sa naučiť milovať
Ale všetky moje slzy sa vyčerpali
Na inej láske, inej láske...

So fucking skvelá pesnička. Precítená, moja, bohovská..Noc, otvorené okno, horúčava, slzy na tvári, zimomriavky a Tomov hlas..Občas sa tak cítim. Že už znova nebudem milovať, ako som milovala L., že všeobecne o živote..o blogu..keď prežijeme niečo silné a príde niečo nové, chceme veľmi, no cítime, že už to nebude rovnaké, že tie pocity, spomienky, na tie sa predsa nedá zabudnúť...
 
 

Reklama